Slovenské národné povstanie
Na svete sa prakticky neustále bojuje, a to aj blízko alebo priamo v Európe. Niektorí si nahovárajú, že súčasní stredoeurópania nie sú motivovaní zobrať zbraň a ísť sa navzájom vraždiť, ale hlboko sa mýlia. Dôkazom toho, akých svinstiev sa dokážu dopustiť našinci, je aj história takzvaného Povstania. Toto povstanie bolo síce organizované a podnecované hlavne z Moskvy a Londýna, ale jeho protagonisti boli najmä Slováci, Rusi, Česi a židia, evanjelici, katolíci - aspoň taká je nepochybná matematika tej doby.
Pokúsim sa tu teda zhrnúť, čo sa o zločinoch takzvaných partizánov dá dozvedieť na webe. Prvá časť je prebratý a spracovaný výňatok k téme partizánskych násilností z portálu Druhá svetová vojna, druhá časť sú bez zmeny prevzaté konkrétne dáta o zločinoch z časopisu Kultúra: Závažné zločiny partizánov 1944 – 1945. Tretia časť je obrázok aj s krátkym textom z Beo.
Treba si uvedomiť, že povstanie sa nezačalo až v augste 1944, ale už v lete 1944 sa stali na niektorých miestach krajiny takzvaní partizáni prakticky rozhodujúcim mocenským činiteľom. To niekedy pokračovalo v malom, regionálnom meradle aj po porážke SNP do jari 1945.
Po vzore sovietskeho partizánskeho hnutia sa vytvorili tzv. partizánske rajóny. Tieto boli charakterizované paralyzovaním dovtedajších mocenských, bezpečnostných či komunikačných centier (úradov, žandárskych staníc, železníc, pôšt atď.). Predchádzajúca moc a zákony skončili a nahradili ich revolučné „tribunály“, vynášajúce najvyššie rozsudky nad ľuďmi z okolia. Po obciach a mestách sa zrazu začali pohybovať skupinky s puškami na pleciach, mladíci ovešaní granátmi – neraz pod vplyvom alkoholu. Neboli nijako označení, nik nemohol vedieť, kto je veliteľom, a teda zodpovedným. Nastala tak situácia, že nik si nemohol byť istý svojím majetkom, bezpečnosťou, ba aj životom. Zavládla atmosféra strachu, v niektorých prípadoch až otvoreného terorizovania.
Už púhy fakt, že zbrane sa dostali do rúk stovkám mužov vytvorilo široký priestor pre najrôznejšie „vyrovnávania účtov“. Nebolo nič jednoduchšie ako obviniť človeka, odsúdiť ho na smrť a zastreliť. Týkalo sa to v prvom rade Nemcov, ale aj širších vrstiev predstaviteľov, sympatizantov ľudáckeho režimu.
Toto bola základná stránka ozbrojeného (najmä) sovietskeho partizánskeho hnutia už v letných mesiacoch roku 1944. Ešte horšia situácia nastala v období, ktoré marxisti nazvali ako „partizánska vojna“, teda po porážke SNP v októbri 1944. Už len prítomnosť partizánov v obciach priťahovala nacistickú odvetu, údery. Na často nepremyslené ozbrojené akcie doplácalo civilné obyvateľstvo veľmi tragicky. Partizáni vtedy utiekli, no ľudia nemali kam. Povšimnutiahodné je, že partizáni sa ich ani raz nezastali, nebránili ich, keď trestné výpravy nacistov robili odvetné protipartizánske opatrenia..
Niekedy sa nieko pokúša ospravedlniť brutalitu partizánov tým, že museli trestať "špiónov"a "zradcov". Nie je to však pravda, je priam evidentné, že väčšina popravených žiaden odboj neohrozovala. Takmer všetci popravení bolo nevinne postihnutí.
Naši historici, a tobôž spoločnosť, sa s touto nechutnou a odpornou kapitolou našich dejín nikdy nevyrovnala. Ba spoločnosť o týchto faktoch prakticky ani nevie.
Spomínam aspekt „vyrovnávania sa“ s minulosťou, ktorý je tak nekonečne sa opakujúci aj dnes. Kde je? Príbuzní postihnutých sa nielenže nikdy nedovolali rehabilitácie, ale tieto prípady nevinných obetí sa často ani len nedostali do historických análov, písomných záznamov a literatúry. Už v rokoch 1945 – 1946, keď sa zostavovali úradné zoznamy vojnových obetí a strát z jednotlivých miest a obcí Slovenska, v týchto partizánske obete, podobne ako obete z radov slovenskej armády, vystupovali len celkom výnimočne. Tieto kategórie obetí mali byť podľa mocipánov povojnovej „ľudovej demokracie“ jednoducho úplne vymazané z dejín. Aký to kontrast oproti pomerom po 1. sv. vojne, keď sa na pomníky či pamätné tabule dostávali nielen mená odbojárov (legionárov), ale všetky mená padlých na strane monarchie bez rozdielu!
Aj dnes vládne akýsi podvedomý ale často aj veľmi vedomý a konkrétny strach nazývať veci svojimi menami. Príklady máme nielen v literatúre, ale, ako už bolo naznačené, aj na hmotných pamiatkach. 85 obyvateľov obcí Veľké Pole a Píla, ktorých zlikvidovali partizáni Novobanského oddielu, majú na pamätníku v B. Štiavnici nápis, že sa stali „obeťami násilia“ . Akého, sa už žiaden návštevník pomníku nedozvie...
Evidentne sa vystrájanie partizánov ničím nelíšilo napríklad od vystrájania banderovských bánd. Môžu si ruky podať, sú to bratia - často doslovne.
Treba znova pripomenúť, že aj keď zmena ideológie v roku 1989 spôsobila odhodenie socialistických dogiem v ekonómii, ohľadne histórie predfebruárovej zostala spoločnosť stále v totalite. V tomto smere revolúcia ešte len čaká.
Závažné zločiny partizánov 1944 – 1945
Kultúra ročník VII. - c.13-14/2004
V roku 1944:
- 11. 1. v Kurimke pri Svidníku zastrelili troch žandárov.
- 23. 3. pri Bystričke zastrelili žandára.
- 21. 6. v Reminách (pri Giraltovciach) zavraždili dvoch občanov.
- 15. 7. v Pečovskej Novej Vsi zastrelili policajta.
- 23. 7. pri Rakovčíku zastrelili opravára a žandára
- 9. 8. pri Šarišskom Potoku skupina Čapajev zavraždila štyroch žandárov.
- 10. 8. v Liptovskej Lužnej zabili podnikateľa A. Sojku a jeho šoféra.
-15. 8. v Turčianskej Štiavničke partizáni z brigády M. R. Štefánika zavraždili dvoch občanov.
- 24. 8. v Turanoch zastrelili veliteľa závodnej stráže a pri Gelnici skupina Čapajev lesníka.
- 25. 8. v Hornej Štubni príslušníci br. M. R. Štefánika zastrelili 6 občanov nem. národnosti.
- 26. 8. v martinskej nemocnici zastrelili raneného nemeckého vojaka. Vo Vrútkach v hoteli Slávia zavraždili päť nemeckých poľných žandárov.
- 27. 8. v Brezne zastrelili štyroch občanov (medzi nimi robotník – poslanec Slameň) a nemeckého vojaka a niekoľkých občanov postrelili. Okrem týchto bolo zastrelených asi 11 nemeckých vojakov pravdepodobne vytiahnutých z vlakov. V Sklabini zastrelili štyroch občanov a do polovice septembra ešte vyše sto osôb (116 a viac) nemeckej národnosti, pochované v masových hroboch.
- 28. 8. na nádvorí martinských kasárni bola postrieľaná skupina 24. Nemcov (z toho 3 ženy a dieťa), cestujúca pod vedením dôstojníka W. Otta z Bukurešti.
Toho istého dňa pri Bielom Potoku (pri Ružomberku) bolo zavraždených asi 120 ľudí, medzi ktorými boli civili z Ružomberka – Rybárpoľa a vojaci, ktorých vytiahli z vlakov prechádzajúcich cez Ružomberok.
Nad Liptovskou Lužnou bolo zastrelených 22 obetí.
V Ľubochni zastrelili asi 22 príslušníkov strážneho oddielu tamojšieho detského tábora a telefonistku.
V Liptovskom Sv. Mikuláši zastrelili asi 7 zajatých nemeckých vojakov.
- 29. 8. v Banskej Bystrici zabili asi 5 ľudí
- 30. 8. pri Lipanoch vyhodili osobný vlak, kde zahynulo 8 ľudí a 9 bolo ťažko ranených.
- 31. 8. v Handlovej zastrelili ošetrovateľku.
V Hanušovciach zastrelili 27 zajatých nemeckých vojakov.
Vo zvolenskej nemocnici zastrelili asi 50 Nemcov a na inom mieste 14 Ukrajincov.
- Začiatkom septembra v kúpeľoch Kováčová bolo zastrelených a do masového hrobu hodených asi 20 mužov a 5 žien.
V Lučivnej zastrelili 7 zajatcov.
- 2. 9. z Kunešova, Brezna a z Koštian nad Turcom zastrelili 5 osôb.
- Z Kluknavy, Litmanovej , Budče a Bátoviec zastrelili 8 osôb.
- 5. 9. v Partizánskej Ľupči zastrelili 32 občanov prevažne nemeckej národnosti.
V Heľpe zastrelili 6 občanov nemeckej národnosti, medzi nimi deti 2 a 7 ročné a tehotnú ženu.
V Uhrovci zastrelili lesníka s manželkou, v Hanušovciach riaditeľa školy, v Turčianskych Tepliciach asi 8 ľudí.
- 7. 9. pri Liptovskej Lužnej zavraždili študenta.
- 8. 9. v Liptovskom Michale zavraždili katolíckeho kňaza M. Martinku.
- Od 10. 9. pri Hornej Mičine postrieľali vyše 50 občanov, ktorí sa našli v masových hroboch i s občanmi, ktorých zastrelili Nemci.
- 11. 9. pri Bielom Potoku dal major Vesel zastreliť 4 vojakov za zbehnutie.
- 14. 9. pri Krásnej Novej Vsi umučili 2 osoby a niekoľkých zastrelili.
- 15. 9. v evanjelickom kostole v Lúčkach pri Kremnici zastrelili učiteľa.
- 16. 9. v Dražkovciach pri Martine zavraždili 6. osôb.
V Necpaloch zavraždili 4 osoby.
- 17. 9. pri Sliači na moste cez Hron umučili viac ako 11 ľudí, medzi nimi i katolíckeho kňaza Šaláta.
Na Kunerádskom zámku zavraždili asi 20 osôb.
- 21. 9. pri Sklenom (pri Turč. Tepliciach zavraždili a olúpili 187 tamojších mužov vo veku od 15 do 59 rokov.
Pri Baniach zastrelili asi 17 osôb.
- 22. 9. pri Handlovej zavraždili lesníka a ďalšie 4 osoby.
- 26. 9. zavraždili asi 83 civilistov z z Píli a Veľkého Poľa.
Pohroním prevážali do Banskej Štiavnice v nákladných vagónoch , kde na podlahe bol karbidový prach, asi 400 ľudí (mužov i žien). Viacerých počas cesty postrieľali a do jedného vagóna hodili dokonca odistený granát.
V Banskej Štiavnici zavraždili 2 občanov.
- 30. 9. v Trebichave pri Bánovciach nad Bebravou zavraždili asi 40 osôb.
- 3. 10. pri Krupine zavraždili 5 osôb.
- 6. 10. pri Lieskovanoch vyhodili osobný vlak s robotníkmi. Zahynulo 9 ľudí a 13 bolo ťažko ranených.
V Kremnici zastrelili 3 ženy.
- 7. – 26. 10. zavraždených bolo na viacerých miestach menšie počty osôb.
- 27. 10. na troch miestach pri osade Magurka zavraždili okolo 80 občanov z Kunešova.
- 1. 11. Pri Trstíne pri Trnave vyhodili osobný vlak. Zahynuli 3 ľudia.
- 2. 11. pri Hradišti pod Vrátnom vyhodili tiež osobný motorový vlak. Zahynulo 8 cestujúcich a 8 bolo ťažko zranených.
- 4. 11. pri Dobrej Vode zastrelili lesníka Hirnera.
- 5. 11. pri Šterusiach zastrelili 2 robotníkov a 1 Žida.
- 10. 11. Na kopanici Harušťákovci pri Lubine zavraždili lesníka, jeho manželku a dcéru.
- 17. 11. katolíckeho kňaza Jána Nemca po viacnásobnom olúpení na fare v Lieskovci pri Humennom partizáni zo skupiny Čapajev mučili a pri Giraltovciach surovo zavraždili a hodili do rieky Oľky.
- 18. 11. pri Závade príslušníci skupiny Čapajev zastrelili piatich členov svojej skupiny.
- 20. 11. v Ploskom zavraždili dr. Okoličániho.
- 25. 11. pri Livovskej Hute zavraždili starostu z Kamenice.
- 26. 11. na Ošmeku bolo zavraždili niekoľkých skrývajúcich sa Židov.
- 30. 11. pod Veľkým Chočom zavraždili dvoch bratov učiteľov.
- 8. 12. pri Zuberci zavraždili chatára.
- 10. 12. pri Ladcoch zavraždili 7 Židov. Zranené dievčatko sa zachránilo.
- 25. 12. v Kľaku zavraždili3 občanov.
- v januári až marci 1945 partizáni na viacerých miestach zavraždili a olúpili viac ako 50 osôb.
Okrem spomenutých vrážd sa partizáni dopustili aj ďalších, niektoré sú uvedené v článku Neznáme povstanie (Kultúra č. 13, 14 / 1988). Uvádzať nespočetné lúpeže, mučenia a znásilnenia nie je možné pre ich množstvo a delikátnosť. Žiaľ, aj také bolo povstanie, a aj preto niet čo oslavovať.
Veci, ktoré by mali skutočne otriasť každým a zhnusiť mu všetko, čo s nimi súvisí, zostávajú zaujímavo bez povšimnutia. Teraz myslím na masové vraždy civilného obyvateľstva. Sklené, Sklabiňa, Kováčová... To neboli nijaké obete bojových operácií, to boli chladnokrvne, barbarsky povraždení úplne nevinní ľudia. A boli aj mučení ľudia, boli ľudia, čo ich sťahovali z kože zaživa. Bol aj neľudský koncentrák v Slovenskej Ľupči, so všetkým, čo k tomu patrí – mučenie, vraždenie...
Výborný fabulátor a poslabší filozof Umberto Eco, ktorého tak hltajú aj naši súčasní stachanovci pokroku a demokracie, vo svojej knihe o morálke napísal jednu úvahu, s ktorou pokojne môžeme súhlasiť: Netolerovateľné. Jednoducho, sú neslýchané zločiny, ktoré prekračujú všetky normálne obzory. Tie sú jednoducho netolerovateľné. „Nové netolerovateľné nie je iba genocída, ale jej teoretizácia.“ Tu musím dodať, že ešte viac jej obhajovanie či bagatelizovanie. A určite najviac jej oslava.
Pre istotu, ak by to niekto prehliadol, či už kvôli rýchlemu čítaniu, či menším písmenám, pripomeniem ešte raz, čo sa tu dialo: MASOVÉ VRAŽDY CIVILNÉHO OBYVATEĽSTVA. Alebo akými veľkými písmenami to mám napísať, aby si náš boľševický dorast uvedomil, čo to boli za zločiny? Spomeňme si, prečo sa „nacizmus“ stal neslušným slovom. Nie kvôli tvrdému režimu, ani kvôli KdF, dokonca ani kvôli vojne nie, veď vtedy to bol bežný spôsob „riešenia“ medzinárodných problémov (nakoniec, tak ako dnes) – nie, tento termín sa sprofanoval výlučne kvôli genocíde civilného obyvateľstva, hlavne Židov. U nás sa z rovnakých zločinov stalo len také menšie nedorozumenie na ceste k svetlým zajtrajškom
Exhumácia obetí partizánskych zločinov v obci Sklenné 1944
na oslavy SNP.
A už si v diskusii chlapáci trepú hlavu o stenu, že koho to volili. hmhmm.
http://www.topky.sk/cl/100535/1410701/Kiska-pozval-Porosenka-na-Slovensk...
Tam môže. Samí starí protinacistisckí bojovníci na oslave SNP:)
šplechneš som si bol skoro istý :)
Ale ak by Porošo nejakým omylom prišiel, tak ja osobne ho asi pôjdem privítať.
len či sa mi chce kvôli hodom s pár vajcámi trepať až hen do BA :)
Ak príde, tak stále ho chcem ísť pozrieť a pravdaže niečo si aj hodiť.
Ale zrejme najlepšie by bolo, aby ani nechodil. (Veď niekoho z tých starých zaslúžilých protifašistických bojovníkov by z toho mohlo načisto poraziť.. A už ich máme tak málo.)
A preto, tramtadááá, pozrite, čo som našiel:
http://www.peticie.com/vyhlasenie_petra_poroenka_za_personu_non_grata
Hlavný zmysel okrem vybúrenia sa vidím v tom, dať o sebe trochu vedieť, čili, že nie sme všetci barani.
to, že komu to dáš o sebe vedieť :) ... kto je autorom tej petície?
To ma vždy zaujme pri podobných petíciach. Tu na webe sa vedú blbé znechucujúce kecy o zbieraní IP a na petíciach sa má človek podpisovať konkrétne.
Je to ovšem, ako píše Le Bleu, vec vzdoru a hrdosti, niekedy to treba. Ale problém je to, že TOTO ich moc nebolí, to je problém.
V sobotu bol napríklad nejaký pochod v Blave, ale keďže nič nepočuť, asi ani nebola žiadna europoslankyňa s hysterickým záchvatom.
Autora petície nepoznám a nie že by mi nenapadli riziká a finty, ale je mi to jedno, už chcem, aby ma bolo vidno, a okrem toho už o mne vedia. Ak si myslíte, že nevedia aj o vás... Tak to ste málo paranoidní.
V tomto konkrétnom prípade, návšteve Porošenka na oslavách SNP alebo vôbec na Slovensku, tu platí, že petícia nikoho nezabolí. Ta návšteva je ale príležitosť na demonštrovanie v pravom slova zmysle, na ukázanie účasti.
Pretože tu nejde samozrejme len o tú osobu, ale o postoj proti bratrovražednej vojne a vlastne celkovo proti - bez preháňania, novej SVETOVEJ VOJNE.
Ak sa tá prašina objaví na verejnosti, mali by tam byť ľudia, hlavne mladí a a poslať ho do piče, priamo tam.
Ale nebudú - lebo naši mladí sú moc popletení banderovcami, za druhé sú zrejme prešpikovaní a manipulovaní agentami, to myslím vážne. A stredná vrstva malomeštiakov - nuž čo, posledný pokus dostať ich do ulíc ( tu na západe slovenska) som považoval cigáňov a Dobrovodského - ale okrem spomínaného hysáku Beňovej sa nič neudialo. Samozrejme, aj tí raz do ulíc vyjdu, raz oni vyjdu, buď od zlosti, alebo budú utekať pred bombami. Ale teraz som skeptický. Neviem, nerobím prieskumy, internet je nahovno čo sa týka odhadu nálad ľudí, neviem nič o dianí na Slovensku - ale teraz som skeptický (a dúfam, že sa do boha raz v živote budem mýliť:)
Ináč odporúčam sebeobranu. Vajcia, paradajky, kopance a podobne. Bacha, biť sa s policajtami čo najmenej, to je kontraproduktívne, tí za to nemôžu, to je ako biť sa s ich nevinnými psami. Ale rozbite hubu aktivistom. Samozrejme, LEN v sebaobrane, ako ináč - ale bez obmedzenia veku a pohlavia a rasy. Oni na vás zaútočia, chlapci, uvidíte.
(áno, máte pravdu, toto je "židovské zmýšlanie", také ovládame tiež a to ľavou zadnou. No, možno ho všetci ešte neovládajú, v tom je problém, ale oni sa ho naučia - aj na to sme tu)
Tak Porošenko predsa len nebude na oslavy SNP pripustený!
Som si pomyslel, keď som uvidel titulok. Ale tešil som sa predčasne.
http://bystrica.sme.sk/c/7328686/riaditel-muzea-snp-nebudem-pozyvat-fasi...
Ako bonus - nejaký riaditeľ SNP, istý Stanislav Mičev, si podľa všetkého myslí, že v Povstaní neúčinkovali dezertéri zo slovenskej armády.
ha, prvy pride na um Portwishenko
Pri okrúhlych výročiach mávalo mesto vždy výnimočne slávnostnú atmosféru. Zo spomienok viem,že pri 20 tom dokonca privítalo Nikitu Chruščova,vtedy museli premiestniť ten mariánsky stĺp na tržnicu. Hrala živá hudba,stíhačky hrmeli nad mestom,na námestí 20000 ľudí a všade sa prechádzali veteráni s ligotavými medajlami. Teraz som ale spozornela,keď toto čítam. To hovädo by fakt prišlo ? Tak to sa musím nejako zmobilizovať a aspoň sa na nich bezočivo pozerať,tak s odporom a hnusom,hmm.
„A čo čítaš, švagor?“ vzal Kulčinský knižku do ruky. „A! rozhovory Platónove. Škoda tým trudiť sa. Platón, Aristoteles sa prežili. Ich diela patria medzi staré haraburdie.“
„Či tak?“ pustil Prosper malú Sidóniu. „A ja predsa väčšiu mám záľubu v tých krátkych, duchaplných rozhovoroch, než v tých predlhých, temných sústavách nemeckých filozofov. Je to púhe slovičkárstvo a blúdenie za medzami rozumu.“
„Divná vec!“ pokrútil Kulčinský hlavou. „To pripúšťam, že sa starí chutnejšie čítať dajú: ale vzhľadom na pravdu, ktorú vo filozofii hľadáme, naši predsa musia byť ďalej. Oni použili starých, prijali všetko, čo v nich bolo dobré, a nadto majú mnoho, čoho tamtí mať nemôžu. Ohromný postup v prírodných vedách musel nekonečne zdokonaliť i abstraktné chápanie sveta. Dávni filozofi hovoria pekne, lež ako ľúbezné deti: novovekí píšu nudne, lež ako zrelí muži.“
„Keby sa držali prirodzených medzí rozumu,“ hodil Prosper rukou. „Ale chcú vysvetliť, čo nikto pochopiť nemôže.“
„Už samo kresťanstvo,“ zamiešala sa Lujza, „podáva kresťanským filozofom na ruku istú a neomylnú pravdu.“
„Pravda je ľudská, nie kresťanská,“ odvetil jej Prosper. „A novovekí filozofi ani nemajú nič spoločného s kresťanstvom, ba odporujú mu, zavrhujú doprosta všetko zjavenie, mudrujú bez ohľadu na vierouku kresťanskú, na Písmo sväté, na cirkev. Tak už v základnom názore srovnávajú sa s filozofmi gréckymi, odporujú filozofii židovskej. Táto považuje svet za stvorenie božie: naši filozofi pokladajú hmotu napospol za večnú.“
„To pravda,“ riekol Kulčinský, „odporuje našim kresťanským pochopom a biblii. Učili sme sa v katechizme, že Boh stvoril svet z ničoho a Mojžiš rozpráva, že ho stvoril za šesť dní.“
„Našim pochopom a ustálenému učeniu áno,“ prisvedčil Prosper, „s bibliou však by sa v súhlas uviesť dalo. Lebo Mojžišovo slovo „bará“ — stvoril, učinil — nevylučuje predbežné jestvovanie hmoty. Bo čo nasleduje, to nás núti Mojžišove slová pojať tak, že hovorí len o zriadení sveta, menovite zeme. Tak zaiste povedá, že ,zem bola nesličná a pustá‘. Teda už bola, keď Boh riekol: ,buď svetlo, buď obloha, buď more‘. Ak vezmeme na pomoc iné, v sbierke Písma svätého obsažené knihy, tu, pravda, čítame v 3. Mach. 7, 28, že ,Boh učinil všetko z nebylín‘, ale zase čítame v Múdr. 11, 17, že ,všemohúca ruka božia stvorila svet z hmoty beztvárnej‘. Teda Písmo sväté by neodporovalo večnosti hmoty: pravda, ale odporujú prijaté a ustálené články viery.“
„A ty, čo myslíš o tom, drahý brat?“ tázala sa Lujza. „Či pokladáš svet za večný, či nie?“
„Čo ho pokúšaš, ty Eva?“ pohrozil jej prstom Kulčinský. „Sestra nie sestra, popi sú ľudia tajnostkárski. Nám osobám svetským povedia vždy len úradnú pravdu, nikdy nie, čo myslia oni sami.“
„Áno, áno,“ riekol s trpkým úsmevom Prosper. „My, popi, sme všetci rovnakí. Pravda je dobrá len pre nás samých, pre každého iného lož a mámenie. Učíme, čomu sami neveríme, przníme rozum ľudský, udržujeme za dobrú plácu blud a povery.“
„Tak teda musíme,“ padla mu sestra na šiju, „za pravdu pokladať vždy opak toho, čo vy posvätné hlavy hovoríte.“
„Nedávno,“ smial sa Kulčinský, „mali sme žart s jedným podnapilým farárom na poľovačke v hore. Pripomenuli sme mu ten vtip Cicerónov, že sa diví, ako sa dvaja veštci môžu stretnúť bez toho, aby sa nezasmiali. Rozprávali sme mu o jednom učbárovi teologie, ktorému žiaci písma do hlavy hodili. Tázali sme sa ho, či vždy všetko s dobrým svedomím učí. A on vyznal, že mu vždy trochu úzko, keď má prednášať isté pravdy z katechizmu.“
„O mne to len myslieť nebudete,“ pokrútil Prosper hlavou, „že by som dačo dával za pravdu vám, čomu sa sám v srdci vysmievam. Zjavím vám úprimne moje presvedčenie. Ale privediem vás k nemu otázkami. Povedz mi, švagor, prečo hviezdy s neba nespŕchnu?“
„Nedopustí to ich súdržnosť. Bo svetové telesá vzájomne sa držia a hýbu.“
„Dobre. Lež či celý svet nerúti sa v dáku nekonečnú priepasť?“
„O čiastkach to neplatí, čo o celku. Jednotlivé čiastky majú váhu len preto, že pri rýchlom otáčaní sa svetových telies spolu sa túlia, k stredu tiahnu. Celosť všehomíra nezná váhu, ani tiaž, ani výšku, ani hĺbku.“
„Dobre i to,“ tľapol ho po pleci Prosper. „Vztiahnime to teraz na pochopy vzniku a zániku. Len jednotlivé veci vo svete vznikajú a hynú, i to zdánlive. Bo z ničoho nič nevzniká, ani sa v nič neobracia. O vzniku a zániku sveta tak reč byť nemôže, ako o jeho váhe a tiaži. Podstata, z ktorej vyvinul sa vesmír, nikdy nemohla a nikdy nebude môcť nebyť.“
„Mňa uchvacuješ,“ prisvedčil Kulčinský. „Ale by som ti neradil tak otvorene hovoriť pred každým, ako pred nami.“
„A prečo nie?“ tázal sa Prosper. „Povedal som ti už, že tento svetonázor i starých i nových filozofov neodporuje dobre rozumeným posvätným knihám.“
„Ale i to si dodal,“ namietol Kulčinský, „že odporuje ustálenej a všeobecne prijatej cirkevnej viere. S touto sa postaviť na odpor bolo zadávna nebezpečné pre každého, teraz je aspoň pre osobu duchovnú.“
„S bubnom na ulicu nejdem,“ uspokojil ho Prosper, „ale bláznivosťou je Dunaj chcieť dlaňou zahatiť. Vývin ducha ľudského ide nezastavne svojou cestou. Vieš, ako odporovala cirkev sústave Kopernikovej, a všetko bolo márne, i snaha, i strach. Mysleli vtedy obhajcovia cirkevnej meravosti, že cirkev pri víťazstve Kopernikovho náhľadu zahynie. Náhľad zvíťazil a cirkev zato stojí. Neumorí ju ani to, keď sa prijme učenie o večnosti hmoty; a podľa môjho zdania prijať sa musí. Myšlienky sa vyviňujú, zrejú. To nezastaví nikto. Pred vývinom myšlienok ani cirkev zatvoriť sa nemôže, s vekom chcej, nechcej postupovať i ona musí.“
..a "vyjadrenie odporu":
http://www.youtube.com/watch?v=CasxWVmRsH4&feature%20=related
a nikdy nebude môcť nebyť.
Sú ti klasici dobrí, život na zemi im dával rozum.
Nikdy som nie a nikdy by som nečítal Záborského, nebyť tohto, asi by som ti mal poďakovať:)
Veď pokoj je všadeprítomný, za každým rohom, stačí si ževraj vypýtať. Tak poďakovanie patrí životu, že to tu takto srandovne poštrikoval .. to si len tak pre seba a univerzo hovorím.