Keďže sa postupnou krízou anglosionizmu (vyhlásili ju sami) množia rôzne hľadania kompromisov a alternatív, ktoré alternatívami nie sú, ukladáme do kroniky dôležitý článok z Propu, aby sa nezabudlo, s akým skutočne reálne zmrdnutým zločineckým systémom máme všetci stále do činenia. Toto nie je o fazuľkách a malomestskom zaprdenom zatváraní očí pred minulosťou a pred reálnou súčasnosťou. Nejde ani tak o nebezpečenstvo, s ktorým sa stretávate a ktoré vám bude stále hroziť aj v budúcnosti, ide v prvom rade o tom, aby ste vedeli, aká krv steká denne aj na vás, keď ich podporujete čo len svojou ľahostajnosťou či zbabelosťou. Neklamte sami seba.

 

Ukrajina, jedna z krajín s najtragickejšou históriou v Európe, je už dlhší čas na svetovej scéne. Je neuveriteľné, že po nešťastných rokoch umelo vyvolaného hladomoru 1932-33, neskoršie roky 1938-39, po neuveriteľných masakroch, tento národ zotrváva stále v bludisku vyfabrikovanej histórie, vyrobenej medzinárodnými ‘mytológmi histórie’.

Ukrajinskí národovci od židovskej rebélie v Petrohrade z roku 1917, ktorej dodnes tá spodina spoločnosti, ktorá ju organizovala, hovori Veľká Októbrová Socialistická Revolúcia – ktorá stála ruský ľud viac ako 100 miliónov obetí a ktorej výsledkom bol Sovietsky Zväz, nechceli aby Ukrajinu bola jeho časťou. A za to prišiel strašný trest.

Je až groteskné pre každého, čo i len priemerného znalca histórie, dívať sa na obrázky z posedení ukrajinských nových samozvaných ‘lídrov’, vrátane majstra sveta Vitalija Klička, v spoločnosti vedúcich ukrajinskej židovskej komunity. Čo od nich očakávajú? Oni to ešte nevedia, ale jediné, čo môžu očakávať, je platenie miliónov ako odškodné za masakrovanie Židov v Kyjeve.

A ešte komickejšie je dívať sa na ten ubiedený ukrajinský ľud, ako sa po každom rečnení, či je to prejav skorumpovaného politika, predstaviteľa židovskej komunity, alebo ich pravoslávneho ‘pastiera’, zbožne prežehnáva. Pozorovateľ týchto úkazov nadobúda dojem, že celý tento národ trpí na Aspergrov syndróm. ASPERGE ME!

Možno ukrajinská ‘majorita’, teda väčšina, nenávidí Rusov, ktorých obviňuje za hladomor 1932-33 a strašné masakre v rokoch 1938-39. Ale ako vieme, vláda majority nemá vrodené vzťahy k morálke, spravodlivosti, alebo čestnej hre a nie je to nikde viac viditeľné, ako v spôsobe, akým je demokracia praktizovaná v Organizácii Spojených Národov.

Nevedia Ukrajinci, že to neboli Rusi, okrem pár vyvrheľov, ktorí boli strojcami týchto strašných udalostí? Nepovedal Solženycin aj im, že ruský národ bol tou nešťastnou obeťou, ktorá ako prvá dostala úder?

Vedia Ukrajinci, že to nebol princ Jusupov, ktorý zabil Rasputina, ale britský agent MI5, Oswald Rayner? Vedia Ukrajinci, že v prvej porevolučnej vláde Sovietov bolo z 503 členov 406 Židov (“Liberation” 29 júl,1933), teda 80%?

Nevdojak mi napadá výrok slovenského buditeľa Hurbana, platný obzvlášť pre všetky národy zpoza bývalej železnej opony:

“Národ bez vedomia o minulosti svojej a predkoch svojich je len hromádkou koží otrockých!”

Preberú sa Ukrajinci z mrákot falošnej histórie a uvedomia si, že “štekajú na zlý strom?”

 

Vinnický masaker

V roku 1943 bolo Nemecko vo vojne so Sovietskym Zväzom. Dvadsaťpäť rokov predtým, na konci Prvej svetovej vojny, keď komunistickí revolucionári (Rosa Luxemburgová a Karl Liebknecht, obidvaja židovského vyznania), sa pokúšali uchopiť moc v Nemecku, Adolf Hitler prisahal zasvätiť svoj život boju proti komunizmu. V tom čase bol len ‘kaprál’, zotavujúci sa vo vojenskej nemocnici zo svojich vojnových zranení, ale o 15 rokov neskôr, v roku 1933, sa stal kancelárom Nemecka a v roku 1941 jeho armády zaútočili na Sovietsky Zväz s cieľom zničiť sovietsky komunizmus. Nemecká armáda vošla hlboko do sovietskeho impéria a oslobodila od komunistov celú Ukrajinu.

V roku 1943 sa jednotky nemeckej armády zastavili v ukrajinskom meste Vinnica, komunite so 100 tisíc obyvateľmi, v prevažne poľnohospodárskej oblasti. Ukrajinskí predstavitelia vo Vinnici povedali Nemcom, že pred piatimi rokmi NKVD – sovietska tajná polícia – pochovala množstvo mŕtvol zavraždených politických väzňov v mestskom parku. Nemci vyšetrovali a za mesiac vykopali hromady mŕtvol z množstva masových hrobov v parku a v blízkom sade.

Na rozdiel od Katynského lesa, všetky tieto mŕtvoly nájdené vo Vinnici boli civilisti, väčšina z nich gazdovia a robotníci. Všetky mali vzadu zviazané ruky, ako poľskí dôstojníci v Katyni. I keď telá mužov boli oblečené, telá mnohých mladých žien boli nahé. Všetky obete boli strelené odzadu do krku guľkou z kalibra .22, teda typu zbrane vrahov NKVD.

 

Foto: Medzinárodná komisia vyšetrujúca masové vraždy vo Vinnytsi, 1943

Nemci povolali medzinárodný tým patológov, aby prešetrili mŕtvoly a masové hroby. Títo prešetrili 95 masových hrobov a vykonali niekoľko pitiev. Vrátane pitiev už vykonanych ukrajinským lekárskym personálom vo Vinnici, 1,670 mŕtvol bolo vyšetrených detailne. Identifikácia 679-tich z nich bola určená alebo podľa dokumentov u nich nájdených, alebo podľa rozoznania príbuznými, ktorí sa hrnuli do Vinnice zo susedných oblastí, keď sa dopočuli o odkrytí masových hrobov.

Pracovníci oficiálnej administrácie odhadli, že okrem 9,439 exhumovaných mŕtvol bolo ďalších 3,000 v stále neotvorených masových hroboch v tej istej oblasti. Medzinárodná komisia prišla k záveru, že všetky tieto obete boli zavraždené asi pred piatimi rokmi – to znamená v roku 1938. Všetci príbuzní obetí, ktoré boli identifikované, dosvedčili, že tieto obete boli zaistené NKVD v roku 1937 a 1938. Príbuzným bolo povedané, že títo zaistení boli “nepriatelia ľudu” a že budú poslaní na 10 rokov na Sibír. Nikdo z príbuzných nemal ani tušenie, aký bol dôvod na zaistenie a svedčili, že títo nespáchali žiaden zločin a neboli zapojení do žiadnej politickej činnosti. Ako už bolo spomenuté, skoro všetky obete boli gazdovia alebo robotníci a len málo bolo medzi nimi kňazov a zamestnancov civilnej správy.

Vypočúvaním veľkého množstva ľudí, ktorí boli oboznámení s tým, čo sa stalo vo Vinnici a okolí v roku 1938, Nemci mohli zostaviť nasledovný obraz udalostí. V roku 1937 a 1938 sa banda brutálnych gangstrov z NKVD prevalila mestami a dedinami Ukrajiny, zaisťujúc ľudí spôsobom, ktorý sa obyčajnému pozorovateľovi zdal úplne náhodný. Žena jednej obete vypovedala, že hliadky NKVD vytiahli jej muža s jednoduchým “Hej, ty pes! Žil si už príliš dlho”. Iní svedkovia však vypozorovali v tomto určitý plán. Ukrajinec, ktorý prenajal časť svojho domu židovskému právnikovi, odmietol predať Židovi celý dom, keď mu ponúkol veľmi nízku cenu. Za pár tyždňov Ukrajinec, majiteľ domu, bol zaistený členmi NKVD. Iný Ukrajinec, ktorý pohrozil bitkou komunistickému funkcionárovi za neslušné správanie voči jeho sestre, bol krátko na to zaistený. Bolo jasné, že mnoho zaistení bolo vybavovanie si osobných účtov a že každý, kto mal spor so Židom, bol s veľkou pravdepodobnosťou zaistený.

Toto všetko nebolo pre Ukrajincov nič nové. Tí už skúsili ťažký úder komunizácie Sovietskeho Zväzu skoro po dve dekády. Ukrajina bola prevažne agrikultúrnym národom, národom poľnohospodárov a vidiečanov a ako takým, bolo naň Židmi a mestskou lúzou, ktorí boli natlačení vo funkciách Komunistickej strany pozerané s podozrením. Komunisti vyzdvihovali mestských robotníkov, ale neplytvali ‘láskou’ na poľnohospodárov a dedinčanov, ktorí sa snažili byť – podla komunistického ponímania – príliš nezávislí a sebestační.

Počas občianskej vojny, ktorá nasledovala po boľševickej revolúcii v roku 1917, Ukrajinci chceli byť “mimo”. Ukrajinskí nacionalisti nechceli byť časťou Sovietskeho Zväzu. V roku 1921 a 1922 Červená armáda okupovala Vinnicu a Ukrajinci boli červenými vo veľkom masakrovaní s cieľom zabiť ukrajinského národného ducha. Túžba po nezávislosti však horela ďalej, a tak nasledovali ďalšie masakre, zvlášť v roku 1928.

Ukrajina bola baštou kulakov, nezávislých poľnohospodárov a malých vlastníkov pozemkov, na ktorých komunistickí páni vždy pozerali s nenávisťou. Stalin poveril vyničením kulakov muža, ktorý bol jeho pravou rukou v Kremli, Lazara Mojsjejeviča Kaganoviča, známeho neskoršie pod menom “Vrah Ukrajiny”. Kaganovič, najmocnejší Žid Sovietskeho Zväzu, dohliadal na kolektivizáciu ukrajinského poľnonohospodárstva počiatkom roku 1929. S cieľom zlomiť ducha kulakov bol v Ukrajine zavedený umelý hlad. NKVD a bandy Červenej Armády chodili od gazdovstva ku gazdovstvu konfiškujúc úrodu a dobytok. Poľnohospodárom bolo povedané, že potravu treba pre pracujúcich v mestách. Pre nich neostalo nič. A v roku 1932 a 1933 sedem miliónov Ukrajincov zomrelo od hladu, zatiaľ čo Kaganovič na to pozeral a jasal z Kremľa.

Možno v rokoch 1937 a 1938 si páni v Kremli jednoducho mysleli, že prišiel čas zase použiť palicu na Ukrajincov. Tentoraz dostala tento úkol NKVD. NKVD bola dokonca viac židovská ako zbytok komunistického aparátu. Komisár NKVD do septembra 1936 bol Žid Genrik Jagoda a on naplnil tento ‘nástroj teroru a represie’ Židmi na každej pozícii. A tí, ktorí neboli Židia, boli tá najhoršia ruská a ukrajinská spodina, chamtivé beštie, nemakačenkovia, opilci a lenivci, ktorí videli v komunizme spôsob ako sa vyrovnať s tými lepšími. V každom prípade, Ukrajinci si boli plne vedomí moci Židov v tajnej polícii a predpokladali, že v zaisťovaní v rokoch 1937 a 1938 bol židovský vliv. A skutočne sa zdalo, ako keby sa Talmudská direktíva “zabiť najlepších z radov Gójov” vyplňovala, lebo bolo jasné, že tí, ktorí boli zaisťovaní, boli tí nezlomní, pevní, spoľahliví a neoblomní Ukrajinci.

Foto: Obyvatelia Vinnytse hľadajú svojich príbuzných medzi exhumovanými telami.

Tridsať tisíc ľudí bolo zavretých len v oblasti Vinnica, a väčšina z nich bola poslaná do väzenia NKVD vo Vinnici. Toto väzenie malo kapacitu 2,000 väzňov, ale počas rokov 1937 a 1938 bolo väčšinou preplnené s viac ako 18,000 väzňami. Počas väčšej časti roka 1938 niekoľko tuctov väzňov bolo z väzenia vzatých každú noc a boli odvezení na blízke parkovisko vozidiel NKVD. Ruky im boli za chrbátom zviazané a boli odvádzaní, jeden po druhom niekoľko metrov na betónovú podlahu pred garážami. Tieto podlahy boli používané na umývanie vozidiel a mali ne jednej strane kanál s liatinovou mrežou. Akonáhle väzni dosiahli okraj betónu, boli strelení odzadu do krku, takže keď spadli na betón, ich krv tiekla do kanála. Toto títo NKVD vrahovia žartovne nazývali “mokrii rabota” (mokrá robota) a samozrejme mali s “mokrou robotou” veľkú prax. Nákladné auto parkovalo hneď vedľa betónovej plochy s bežiacim motorom, aby hučanie motora prehlušilo zvuky strieľania, zatiaľ čo ďalší väzeň bol privádzaný, dvaja muži NKVD vyhodili mŕtve telo predošlého zastreleného na auto.

Keď bola zavraždená nočná “kvóta” obetí, auto zaviezlo svoj náklad mŕtvol do oploteného parku alebo do blízkeho sadu, kde už čakali nové hroby. A táto “mokrá robota” pokračovala noc za nocou, mesiac za mesiacom.

Prečo je teda táto strašná príhoda pre nás dôležitá? Koniec koncom, tieto masakre Ukrajincov vo Vinnici sa stali už pred 76 rokmi.

Povieme si prečo je to dôležité.

Je to pre nás dôležité, okrem toho preto, že títo Ukrajinci boli ľudia, otcovia, matky, synovia, dcéry, dokonca deti, naša rasa.

Môžete sa opýtať, prečo ste nikdy nepočuli o Vinnici, a som si istý, že o nej nepočulo 99%.

Samozrejme, Alexander Solženicyn písal o tom, čo sa stalo vo Vinnici, v treťom diele jeho “Gulag Archipelago”, ale nebolo pravdepodobné, že by ste to mohli nájsť v policiach kníhkupectiev. Ale Ukrajinci a Nemci o tom písali, ale tieto knihy neboli nikdy publikované nielen v jazyku anglickom, ale ani slovenskom a v mnohých iných jazykoch, pretože vydavatelia vedeli, že by to bolo “politicky nesprávne” (politically incorrect) publikovať o Vinnici čokolvek.

Bude omnoho lepšie, ked ľudia na to zabudnú.

Nie je to divné, že neprestajne počujeme toľko o Osvienčime? Nie je to divné že židovské organizácie využvajúc svoj politický vplyv, dokážu v mnohých krajinách presadiť zavedenie zákonov, že študenti v školách sa musia učiť o tzv. “Holokauste” a čo sa stalo v Katyni, Vinnici, Ľvove, Kyjeve, Dubne, Lucku, Sarni, Babom Jare, Rževe (kde v tábore Solovki zabijaci NKVD zavraždili 35 tisíc ľudí ukrajinskej a ruskej inteligencie, medzi nimi vedcov Pavla Florenského a Leva Gumilva), nie je na školách nikdy ani spomenuté? Výhovorkou na nútenie študentov učiť sa o tzv. “Holokauste” je, že to bol najväčší zločin v dejinách a my o tom musíme vedieť (Oh, nie, my vám nedáme zabudnúť – pripomína nám židovstvo), aby sme to neopakovali! Ale prečo sa nemáme učiť o Katyni, Vinnici, Nemmersdorfe, Drážďanoch a tisíckach iných masakrov a atrocit, kde obeťou bola naša rasa, čo by bolo pre nás omnoho dôležitejšou poučkou?

Odpovede na tieto otázky všetci vieme, ale mali by sme sa zamyslieť nad ich významom. Pre Židov je Osvienčim dôležitý, pretože Židia tam zomierali a Vinnica nie je dôležitá, pretože tam boli zavraždení len Góji. A mediálni bossovia sú prevážne Židia. Neprestajne nám obtierajú nosy o Osvienčim, lebo chcú od nás aby sme sa my a ešte aj naše deti a ich deti cítili vinní, chcú aby sme mali večne pocit, že im dlhujeme za to, že sme to dopustili, že sa to stalo. Židovskí mediálni bossovia nikdy nespomenú Vinnicu, lebo to boli Židia ktorí tam boli vinní. Okrem toho samozrejme na “Holokauste” zarábajú veľké peniaze. To by určite nepomohlo ich ziskom, keby rozdelili pozornosť a sympatie svetového publika medzi Osvienčimom a Vinnicou. A určite to nepomôže ich snahe vyžmýkať miliardy “Holokaustových” reparácií od Nemcov, Švajčiarskych bánk a od každého iného, keby priznali ich vlastnú vinu za Vinnicu, Katyň, Ľvov, Babi Jar, atď.

 

Ak by Poliaci kontrolovali médiá a show business vo svete, počuli by sme omnoho viac o Katyni.

Ak by Nemci kontrolovali médiá, počuli by sme omnoho viac o teroristickom, barbarsky neľudskom bombardovaní Drážďan a iných nemeckých miest, Sudetách, lodiach Wilhelm Gustloff, Steuben a Goya, plných utečencov pred židoboľševizmom, potopených v Baltickom Frischene Haff v januári 1945, kde utopili cca. 20 tisíc žien a starcov, vrátane 5000 detí!

A ak by Ukrajinci kontrolovali médiá, každý študent by vedel o Vinnici.

Sú to však Židia ktorí kontrolujú médiá a teda všetko, čo počujeme, je len Osvienčim a ani slovo o Vinnici. To je dôležité. Musíme o tom premýšľať. Musíme myslieť na to vždy, keď je ktorákoľvek časť našej histórie potlačovaná a pred nami zatajovaná. Musíme zistiť prečo. Môže nám to pomôcť zabezpečiť, že to, čo sa stalo vo Vinnici, sa nám nikdy viac znova nestane. Všetci poznáme ‘maxim’ že najlepšia obrana je silný útok.

Pamätáme sa všetci dobre v roku 1980 na perzekúciu J. Demjanjuka, penzionovaného pracovníka Clevelandských automobiliek, ktorého Židia obvinili že je “Ivan Hrozný” z Osvienčimu? Demjanjuk je Ukrajinec, ktorý prišiel do Ameriky po Druhej Svetovej Vojne. V roku 1978 Židia narobili kriku, že bol strážcom v nemeckom zajateckom tábore počas vojny a americký Knesset (oficiálne vláda USA) ho poslušne hodil pred súd a zbavil ho amerického občianstva. Samozrejme najprv podvrhli dokumenty, sfalšované od prvého do posledného, na čo sú najväčši odborníci na tejto planéte, snáď po bývalých boľševikoch, ktorými zase boli oni. Potom bol predhodený Židom na ukrižovanie a deportovaný do Izraela! Masmédiá v Amerike boli plné senzačných zpráv o “Ivanovi Hroznom” a ako Ukrajinci pomáhali Nemcom prenasledovať nevinných Židov!

Táto stratégia Židov zaúčinkovala. Ukrajinci držali hlavy dolu, namiesto toho, aby vyniesli na verejnosť masaker vo Vinnici. Samozrejme i keby skúšali povedať Američanom o Vinnici, alebo čo spáchal Kaganovič na Ukrajinských kulakoch, kto by ich vypočul? Ukrajinci nevlastnia New York Times, Washington Post, Wall Street Journal, Time Magazine, Newsweek Magazine, alebo U.S. News & World Report.

Všetky tieto média vlastnia Židia. A Ukrajinci nevlastnia ani Hollywood, teda nemôžu natáčat o Vinnici ani filmové drámy, ako natáča Steven Spielberg (jeho vyjadrenie “Položil by som život za Izrael” ale nie a nie sa tam odsťahovať a priznal sa, že ako chlapec zatajoval že je Žid – v Amerike? A prečo?) o tzv. “Holokauste”.

Židom sa podarilo prezentovať nám nesmierne perverzne prehnanú verziu histórie, verziu podľa ktorej oni sú úplne nevinné obete a Ukrajinci, Poliaci, Nemci a my všetci ostatní sme tí zlí, ktorí prenasledujeme úbohých Židov úplne bezdôvodne. A pretože sa im darí prezentovať svetu túto falšovanú verziu histórie, boli a sú schopní zmeniť zahraničnú a domácu politiku mnoných krajín takým spôsobom, aby pasovala im samým, ich účelom, avšak nesmierne nevýhodnú pre tieto krajiny. Všetko čo sa napríklad odohráva na Strednom východe, od Druhej svetovej vojny, je založené na tejto falošnej histórii.

Viac než všetko toto, všetko čo sa stalo v Európe od zavraždenia 12,000 Ukrajincov vo Vinnici v roku 1938 bolo založené na židovskej moci kontrolovať to, čo sme sa učili a učíme o našej histórii, o tom čo sa deje a čo sa udialo vo svete okolo nás. Anglicko a Amerika sa spojila so Sovietskym komunizmom v roku 1941 za účelom zničiť Nemecko, avšak nie Hitlera, alebo Národný socializmus, ó nie, ale silu nemeckého ľudu, ako to priznal jeden z najväčších zločincov v dejinách ľudstva, Churchill:

“This war is not against Hitler or National Socialism but against the strength of the German people, which is to be smashed once and for all, regardless whether it is in the hands of Hitler or a Jesuit priest.”(Emrys Hughes, “Winston Churchill, His Career in War and Peace” p. 145)

V preklade: “Táto vojna nie je proti Hitlerovi alebo Národnému Socializmu, ale proti sile nemeckého ľudu, ktorý musí byť raz prevždy rozdelený, či je v rukách Hitlera alebo jezuitského kňaza”.

Komunisti boli predstavovaní americkej verejnosti ako tí “dobrí chlapci” a cenný spojenec a Nemci boli predstavovaní ako tí “zlí” a “barbari”. A americká verejnosť ‘zhltla’ túto lož, pretože nevedeli o Vinnici alebo tisícoch iných atrocít a zločinoch spáchaných komunistami proti Ukrajincom a svojim vlastným – Rusom.

Keď Nemci v roku 1943 pozvali medzinárodnú komisiu prešetriť masové hroby vo Vinnici, kontrolované médiá držali tieto zprávy v tajnosti pred americkým národom, tak ako pred národom držali v tajnosti zprávy o genocíde v Katyni. A práve z tohoto dôvodu nebola v Európe, po skončení vojny žiadna opozícia proti uvrhnutiu polovice Europy do komunizmu.

Keby Katyň a Vinnica boli publikované tak, že každý americký volič by vedel dopodrobna o tom, čo NKVD napáchalo v Katyni a Vinnici a inde, ako je spomenuté vyššie, politici vo Washingtone by nikdy neboli schopní uvrhnúť Poliakov, Maďarov, Rumunov, Bulharov, Chorvátov, Srbov, Čechov, Slovákov, Baltské krajiny a všetkých Nemcov vo východnej časti (lepšie povedané ‘strednej’ časti, lebo východné Nemecko je od konca vojny v Poľsku) Nemecka napospas komunistickým vrahom. Politikom vo Washingtone to prešlo nielen preto, že ich mali Židia vo vrecku, ale aj preto, lebo americkým občanom nebola povedaná pravda. A preto, že ani nám nebola povedaná pravda, milióny ďalších ľudí po vojne bolo zavraždených vrahmi NKVD, celá vychodná Európa bola komunistami pľundrovaná 50 rokov; a potom bola vojna v Kórei a vo Vietname – ktoré by neboli, keby Amerika nedržala pri živote komunistické Impérium. Pre toto ignoranstvo, kvôli lžiam o tom, čo sa deje v Európe, ktorými boli američania kŕmení, Amerika stratila 100,000 mladých životov len v Kórei a Vietname. Sto tisíc gójov a ak vie niekto, koľko bolo medzi nimi Židov, nech zdvihne ruku!

Vidíme teda, že je veľmi dôležité to, čo sa povie verejnosti. Je dôležité, aby ľudia vedeli pravdu o histórii, dokonca aj o veciach, ktoré sa stali nielen pred 80 rokmi, ale od počiatku ľudskej existencie. Vieme teda, prečo sa Židia tak usilujú o potlačenie pravdy, vyvíjajú v Amerike obrovský tlak na každú rádiovú a TV stanicu, ktorá by priniesla “Hlasy amerických disidentov”, prečo nemilosrdne prenasledujú (dokonca už aj zatvárajú) ľudí ako D. Irving, E. Zündell, Rudolf Germar, Dr. Stäglich a iných revizionistov. Sú dešperátne rozhodnutí držať svetovú verejnosť ‘v tme’ ohľadom Vinnice, Katyni, Deir Yassinu, Sabry a Šatilly, Gazy, West Banku a ich iných zločinov. Preto čím ďalej tým viac zvyšujú tlak na vydanie zákonov proti tomu, čo oni nazývajú “hate speech” (prejavy nenavisti), čo znamená každý prejav, ktorý protirečí ich klamstvám. Už boli úspešní pretlačiť takéto zákony v mnohých krajinách, aj na Slovensku.

Keď v ranných hodinách dňa 30. júna 1941 bolo poľsko-ukrajinské mesto Ľvov obsadené Prvou Horskou Divíziou nemeckej 49-tej armády, bolo nájdených vo ľvovských väzniciach tisíce brutálne zavraždených ľudí. Množstvo obetí bolo tak veľké, že traja armádni sudcovia ihneď zahájili vyšetrovanie sami od seba, bez toho aby očakávali nejaké špecifické inštrukcie z Berlína; … keď sa dozvedeli o tomto masovom zabíjaní, sudca Tomforde sa pýtal svojho zdravotného dôstojníka Dr. Georga Sältzera aby s ním isiel do bývalého väzenia OGPU a do bývaléo vojenského väzenia, známeho pod menom Samarstinov. Wilke, hlavný sudca 49-ho armádneho telesa, vydal nasledovné hlásenie, datované 1. júla 1941:

“Prehliadka mŕtvol nájdených vo väzení OGPU naznačuje, že vraždeniu predchádzalo mučenie… Väčšina obetí sú Ukrajinci; zbytok sú Poliaci.”

Výpovede Dr. Sältzera, nemeckého zdravotného dôstojníka po prehliadke väzení 30 júna 1941:

“väzenie Brygidky … bolo stále v plameňoch… objavili sme… v prvých štyroch celách navrstvené (!) množstvo mŕtvol, horná vrstva mŕtvol bola pomerne čerstvá a spodné vrstvy v tejto hromade už boli v pokročilom rozklade. Vo štvrtej cele boli mŕtvoly pokryté tenkou vrstvou piesku. Na dvore sme našli niekoľko nosidiel postriekaných krvou. Na jednych nosítkach som videl mŕtvolu muža, ktorý bol zavraždený guľkou do tyla… nariadil som aby cely boli okamžite vyprázdnené a behom troch dní bolo vynesených na dvor 423 mŕtvol za účelom identifikácie. Medzi mŕtvolami boli mladí chlapci vo veku 10, 12 a 14 rokov a mladé ženy vo veku 18, 20 a 22 rokov, okrem starých mužov a žien…

Odtiaľ som pokračoval do bývalého väzenia OGPU… Vylomili sme dvere vedúce do dolných väzenských miestností a videl som tam na začiatku schodišťa 4 mŕtvoly, medzi nimi mladú ženu približne vo veku 20 rokov, ktorá bola zrejme zastrelená v posledných minútach; v prvej veľkej miestnosti boli mŕtvoly nahromadené do polovice výšky miestnosti…

Vo vojenskej väznici v severnej časti mesta… zápach rozkladajúcich sa mŕtvol bol taký prenikavý a pod hromadami mŕtvol toľko krvi, že sme si museli nasadiť poľné plynové masky, aby sme vôbec mohli vstúpiť do cely a začať potrebné vyšetrovanie. Mladé ženy, muži a staršie ženy boli nahromadené vrstva na vrstvu až po strop… Tretia a štvrtá cela boli plné len asi do polovice. Bolo vynesených z ciel viac ako 460 mŕtvol. Mnohé z týchto mŕtvol mali znaky po mučení, zohavené a spútane ruky ako aj nohy.

Neskoršie, 2. júla 1941 poobede, začalo vyprázdňovanie väzenia NKVD, taktiež plné mŕtvol…”

“V piatok, 4. júla 1941,” hovorí nemecký dôstojník, “som išiel do väzenia miestneho súdu… Podľa väzenského administrátora bol tam, priamo na nádvorí, masový hrob. Ja sám som videl navŕšeninu hrobu asi 4×6 metrov. Potom ma administrátor informoval, že v celách je ešte stále veľké množstvo mŕtvol”;

“…najprv som išla na nádvorie” svedčila pred sudcom Möllerom poľská vdova Josefa Soziada “kde som hneď zazrela niekoľko mŕtvol… a ženu, ktorá bola úplne nahá… cez okno… som videla na stole zmasakrované telá… cez ďalšie okno som videla telo dievčaťa visiace na lampe, bola vo veku okolo 8 rokov. Telo bolo nahé a bola obesená na uteráku“.

Poľský architekt Ludwig Pisarek opísal, ako išiel 29. júna do väzenia NKVD hľadať svojho brata… “vošiel som do väzenia a nahliadol do jednotlivých ciel. Boli to scény ako z hororu. Cely boli úplne plné mŕtvol. Vo veľkej miestnosti 10×5 metrov som videl mŕtvoly navŕšené do výšky jeden a pol metra.”

Taktiež 7 júla 1941, ukrajinská žena z domácnosti Irene Lösch svedčila, že išla do toho istého väzenia 28. alebo 29. júna hľadať svoju matku, ktorá bola zaistená za jej náboženské presvedčenie.

“Keď som vstúpila do väzenia, hneď v prvej cele som videla mŕtvoly… telá boli zohavené… videla som ženu s odrezanými prsníkmi, jej brucho rozrezané, bola tehotná… ja už som bola predtým hľadať svoju matku vo väzení Samarstinov. Tam som mohla vidieť zvonku do miestnosti, ktorá bola až do stropu plná mŕtvol…”

Svet vedel o vraždách v Ľvove.

Úrad pre vojnové zločiny Wehrmachtu zozbieral a vyhodnotil informácie z rozličných prameňov a použilo časť tejto dokumentácie o Ľvove k príprave prvej štúdie o vojne v Rusku pod menom “Vojnové zločiny sovietskych ozbrojených síl” (“War Crimes of the Soviet Armed Forces”) datované – November 1941. Niekoľko výpovedí bolo tiež použitých v ‘bielej knihe nemeckho zahraničného úradu, pod menom “Boľševické vojnové zločiny a zločiny proti ľudskosti” (“Bolshevist War Crimes and Crimes against Humanity”), ktorého kópiu britské ministerstvo zahraničia obdržalo prostredníctvom svojeho zastupiteľstva vo Švajčiarsku.

Jedna dôležitá, nie nemecká organizácia, ktorá sa zúčastnila na vyšetrovaniach, bol Ukrajinský Červený Kríž, ktorý 7. júla 1941 adresoval svoju výzvu nemeckému veliteľovi mesta:

“Viac ako 4,000 mŕtvol bolo nájdených v Ľvovských väzniciach… je tažko opísateľný stav, v akých tieto mŕtvoly boli nájdené. Plní bolesti a obáv o osud Ukrajincov ktorí sú stále vo väzeniach a koncentračných táboroch po celom Sovietskom Zväze, Ukrajinský Červený Kríž žiada, aby bol celý civilizovaný svet rádiom informovaný o týchto zločinoch. Obzvlášť urgujeme švajčiarsky, švédsky a holandský Červený Kríž o zaujatie stanoviska a ochrane životov tých, ktorí sú postihnutí a ešte stále môžu byť zachránení.”

Erwin Schultz, veliteľ SS divízie Einsatzgruppe C, ktorá prišla do Ľvova začiatkom júla 1941, prehlásil v svedectve pri súde Otta Ohlendorfa 26. mája 1947:

“Videl som tisíce zavraždených a strašne zohavené mŕtvoly v Ľvove. Cítil som strašný zápach rozkladajúcich sa tiel v meste a videl mnoho plačúcich žien, mužov a detí ktorí hľadali svojich príbuzných”.

Otto Rasch ďalší veliteľ SS Einsatzgruppe C potvrdil, že to boli židovskí funkcionári a civili, ktorí boli zodpovední za vraždenie politických väzňov a dal svojmu Sonderkommandu Hitlerov rozkaz zahájiť represálie proti vinníkom a hlavným previnilcom.

Generál Hans Kreppel:

“V prvých hodinách okupácie Ľvova som osobne videl stovky mŕtvol zavraždených Ukrajincov… Taktiež si spomínam na rozkaz 49-ho armádneho telesa, ktorý zakazoval ukrajinskej populácii prenasledovať Židov”.

Podobné výpovede boli uvedené ako evidencia obhajoby pri súde poľného maršala von Mansteina v Hamburgu.

A 5. septembra 1959 “Radianska Ukraina” napisala:

“Pred osemnástimi rokmi fašisti spáchali hrozný zločin v Ľvove, v noci 29.-30. júna 1941. Hitlerovci zaistili na základe pripravených zoznamov stovky komunistov, komunistickej mládeže a nestranníkov a brutálnym spsobom ich zavraždili na nádvorí väzenia Samartinov”.

Tieto obvinenia boli (samozrejme) prebraté západnou tlačou.

Ako teda vidíme, hneď sa vynorili podliaci v službách kapitálu o ktorých v Ukrajine, zrejme nie je núdza ani dnes.

Dokumentácie – ktoré sú k dispozícii vo veľkom množstve – o Sovietskej politike likvidovať všetkých politických väzňov v Ukrajine a v Baltických štátoch, radšej ako pripustiť aby boli oslobodení nemeckou armádou.

V prvých dňoch, ktoré nasledovali po útoku Hitlera na Sovietsky Zväz, nesmierna likvidácia sa odohrala vo väzeniach NKVD blízko frontu; nielen politickí väzni, ale kňazi a aj iní náboženskí lídri a niekoľko nemeckých zajatcov – prevažne posádky lietadiel, ktoré museli núdzovo pristáť – boli brutálne zavraždení.

24. júna 1941 nejakých 500 politických väzňov bolo zavraždených v Dubne.

26. júna, krátko predtým, ako nemecká armáda obsadila mesto, ukrajinská populácia sa hrnula do väzenia NKVD, ale väčšina väzňov už bola povraždená; len pár zranených mohlo byť oslobodených.

Neďaleko od Dubna v meste Luck, nejakých 1500 ukrajinských politických väzňov bolo zlikvidovaných koncom júna 1941.

V severnej časti mesta, štyri zohavené mŕtvoly nemeckých pilotov boli nájdené na dvore administratívnej budovy NKVD.

V ďalšom meste, Sarni, niekoľko stoviek ukrajinských mužov a žien bolo zavraždených pred príchodom Nemcov.

(“Wehrmacht War Crimes Bureau 1939-1945″ str. 211)

Dodnes nám judeo-propaganda tvrdí, že v Babi Yar na Ukrajine leží 300.000 mŕtvych, prevážne židov, zavraždených Nemcami. A naraz BUM! Bublina praskla, keď sa ohlásil známy americký historik a autor James J. Martin a hodil za hrsť piesku do tejto jemne vyladenej mašinky boľševicko-sionistickej propagandy svojou knihou “The Man Who Invented Genocide“ (1984).

Pozrime sa terda na evidenciu, ako ju udáva J. J. Martin:

Rusko urobilo “výskum” v Babi Yar a okolí:

… bolo exhumovaných cca 200.000 mŕtvol – slovom dvestotisíc zavraždených, z toho asi 35.000 bolo židov z Druhej svetovej vojny, zbytok z obdobia ruskej revolúcie cca 100.000 a 65.000 nežidov z Druhej svetovej vojny.

Prečo ale celý svet oplakáva len tých 35.000 židov?

Tých 100.000 z Druhej svetovej vojny pomáhal zabíjať Kievský veliteľ, skrytý položid. Jeho brat taktiež skrytý položid, pomáhal vyvraždiť 100.000 židov na Pobaltí. Bol začiatkom 90-tych rokov nájdený a popravený.

Hovorí nám Elie Wiesel (jeho kniha “Night” – objaviteľ slova “holocaust, preživší Osvienčimu”, ktorého otec, keď sa ho pýtali vedúci tábora, či chcú počkať na svojich “osloboditeľov”, alebo ísť s nimi – do Nemecka – volil ísť s nimi! So svojimi katmi!):

“Neskôr som sa dozvedel od svedka, že mesiac po mesiaci, zem sa neprestala triasť; a z času na čas, z nej vystriekli gejzíry krvi”.

Je toto história, ktorá sa možno ešte dnes učí nielen v ukrajinských školách, ale na školách po celom svete? Keď si uvedomíme v koho rukách sú bábkové vlády všetkých krajín, odpoveď je jasná.

Približne v tom istom čase, ako boli Fíni obviňovaní z násilností voči ruským zajatcom (Rusko – Fínska vojna 1939), červená propagandistická mašinéria zahrala ‘master card’ proti Nemcom, určitým spôssobom ako ‘Katyn–in-reverse’, veľmi dobre šírený v Amerike takými horúcimi priateľmi Stalinizmu, ako Jerome Davis, pre milióny Američanov strednej vrstvy, čítajúcich americké plátky.

Toto bol Babi Yar.

Pôvodná verzia, ako sa zdá, bolo vysielanie nemeckých komunistov v Moskve, neskoršie publikované, doložené zvyčajnými fotografiami Sovfoto, ktoré mohli byť urobené kdekoľvek, vzhľadom na ochotu prijať od Rusov všetko, zvlášt teraz udomácnených v amerických médiách.

Podľa Davisa, ako vyplýva z hlásenia nemeckých komunistov, nemecká armáda, desať dní po obsadení Kyjeva, pozbierala židov v meste, uväznila ich, a následne – “čomu sa všeobecne verí (sic!) – boli postrieľaní v obrovskej priekope menom Babi Yar”.

Metóda masakru sa neskoršie zmenila, niektorí dokonca verili, že mŕtvi boli upálení zaživa, ale komunisti tu neurobili žiadnu exhumáciu, ako urobili Nemci v Katyni! Boli to obyčajné samoúčelové tvrdenia i keď sa povrávalo, že mŕtvi boli obete Červenej Armády za ich ústupu v roku 1941, keď ich taktika “spálenej zeme” vyžadovala totálnu deštrukciu majetkov.

Dlho zamlčiavaným tajomstvom bol odpor Ruských civilistov proti tomuto a vyskytli sa boje medzi nimi a vlastnou armádou, za nesmiernych strát na životoch, za čo všetko, proti akejkoľvek logike, boli obvinení Nemci.

Davis bol zavedený predstaviteľmi Červenej Propagandy na tieto miesta dvakrát i keď nikdy nebolo určené, koľko tam bolo mŕtvych, alebo ako boli zabití.

Samozrejme Sionistickí publicisti zašli omnoho ďalej ako originálne Červené zveličovanie Babi Yar-u a je to pevne zakotvená báchorka v Sionistickej verzii o vojne na východe. Babi Yar je pravdepodobne, čo má na mysli Sionistický publicista William B. Ziff, keď publikoval v roku 1944 v jeho knihe “The Gentlemen Talk of Peace”(Chicago: Ziff-Davis) (pp. 373-374) nasledovné:

“Milióny pokojných ľudí bolo zmaskrovaných v neprestajnom pogrome … boli mučení, ponížení, pálení, orabovaní, splyňovaní a ‘zguľometovaní’ (machine-gunned) v celých skupinách. Mnohí boli pochovaní v masových hroboch skôr ako zomreli. Očití svedkovia (sic!) hlásia, že zem sa triasla v záchvatoch ich posledného dychu v agónii”.

Typické, zase sme v miliónoch!

Babi Yar, na poli propagandy, mal byť protipól Katyne, ale Červení stratili výhodu, zlyhajúc tým, že nikdy neodkryli hroby a nespočítali mŕtvoly. Klamstvo tu teda nahradilo evidenciu.

Napriek spoločným asociáciám udalostí v Babi Yar s Katyňou, sovietska propaganda, tak jemne naladená ku všetkým príležitostiam využiť povesti atrocity pre svetovú spotrebu, jeden z ich hlavnejších priemyslov po dve generácie, nikdy nepreviedli exhumáciu v Babi Yar v snahe definitívne potvrdiť predpoklady o nesmiernom množstve zmasakrovaných židov, tam pochovaných.

Židovský hovorca v tejto oblasti čísla obetí zredukoval.

V neskorších rokoch štyridsiatych bolo tvrdenie, že 75.000 až 100.000 obetí tam bolo zastrelených, bolo “všeobecne známe”, podľa ukrajinského židovského básnika Sawa Golovanivského v jeho veršoch o Babi Yar v roku 1949.

Avšak niekoľko rokov neskôr, keď prof. Salo Baron z Columbia Univerzity napísal jeho “The Russian Jew Under Tsars and Soviets” (New York: Macmillan, 1964), zredukoval tieto väčšie čísla presne na 33,771 (str. 325.)

Toto bol pozoruhodný zázrak, vediac, že žiadna exhumácia ani žiadne počítanie mŕtvych nebolo vôbec niekedy uskutočnené, aby sa určilo, aká je pravda.

Nie je žiadnou záhadou, preč Sovieti nepripustili žiadnu exhumáciu v Babi Yar. Boli to obavy z prezradenia, že by sa pred očami medzinárodnej komisie našli dôkazy – guľky, nábojnice a iné, sovietskej výroby – kdo v skutočnosti je zodpovedný za tieto masakre.

Je zaujímavosťou, že tento zločin nebol pri Norimberských procesoch vôbec spomenutý a nemeckí predstavitelia neboli z neho vôbec obvinení.
Je teda na Ukrajincoch, či budú vetriť týmto mytológom histórie, ktorí im toho času sľubujú rajskú záhradu, alebo vlastnému rozumu.

 

Autor: SITRA AHRA, www.protiprudu.org