Výchova junákov v Podkarpatí

Je nepísaným - a možno aj písaným, neviem - pravidlom, že smetiareň musí každý víkend vyprodukovať tému, ktoré umožní diskusným zeleným mužíčkom (platiacim si zo sadomasochistických pohnútok - inak sa to nedá vysvetliť - prístup k takzvanému prémiovému obsahu online kontajnera) vášnivo prepytujem diskutovať. Top témami sú buziveselky okorenené adopciami dietok homosexuálmi, sexuálna výchova na školách a ako pápež ojebal Bezáka. Autormi sú obvykle všelijakí bratislavskí pošukovia, ktorí nám predvádzajú svoje myšlienkové pózy á la plechový Šóne Náci na korze, s cieľom presvedčiť nás, akí sú skvelí. Spektrum osvedčených tém tento raz rozšírila akási Borušovičová. Podľa toho, čo popísala, ide o osobu silne hysterickú. Už Freud pri tejto nepríjemnej diagnóze radil ako účinnú podpornú terapiu facku. Preto nečudo, že si za tému zvolila "Bijete deti? Zaslúžia si a inak sa nedá?". A k nej strašidelný obrázok ako z pokračovania Mlčania jahniat.

Dráma sa začína hneď v úvode. Synovec nechce do školy. Svojej matke naveľa-naveľa oznámi, že učiteľka bije deti. Statočná matka - sestra autorky, nepochybne - sa vypína do hysterického oblúka a začína konať. Ukáže sa, že okrem nej sú všetci ostatní rodičia brutálni chuji a riaditeľka detto. Im totiž nič nevadí. Dotyčná hysterická matka síce svojho syna premiestnila inam, ale autorka sa starostí, že čo tie ostatné chúdence dietky necitlivých rodičov, ktoré tam zostali. Mimochodom, príbeh má prekvapivú pointu, ktorú sa v texte nedočítame - snáď v tej zamknutej časti, možno. Len čo sa roznieslo, že v tej a tej "normálnej bratislavskej škole" bijú deti, škola skolabovala. Zavalili ju desaťtisíce žiadostí rodičov z celého okresu o prijatie ich potomstva.

V článku sme sa dozvedeli, že autorkin synovec je geniálny a poslušný a všetko okolo toho. Je preto načase, aby sa pre zmenu autorka dozvedela, že deti nehovoria pravdu. Jej synovec si bitky vymyslel alebo nechutne zdramatizoval, čo potvrdili aj reakcie riaditeľky a ostatných rodičov  - a jeho mater podnes deň nevie, čo bolo pravou príčinou potreby jej syna zmeniť školu. Každopádne sa mu to podarilo. Vydrbal s rodičmi - vyskúšal to a navždy si zapamätá, že sa to dá a ako na to. Pri materi so slabými nervami očividne žiadny komplikovaný problém.

Autorka sa pozastavuje aj nad vynervovanými rodičmi - spravidla matkami - ktoré na verejnom priestranstve vztiahnu ruku na svoje malé dieťa, revúce ako tur a váľajúce sa po zemi ako dement. Tu by bolo načim dať autorke ďalšiu lekciu z hĺbkovej psychológie, ergo reality. Väčšina súčasných mám svoje deti nenávidí. Nie nepretržite, ale čím sú staršie, tým častejšie. Obvykle ide o mamy - samoživoteľky, typ rozvedená už v útlom veku svojho dieťaťa, prípadne typ slobodná matka. Oba typy v zasade nenávidia aj otca svojho dieťaťa, pretože zholokaustoval ich šesť miliónov illúzii, zneužil ich a odvrhol aj s malým milým príveskom, ktorý je čoraz menej malý a čoraz menej milý. Nielenže je potomok drzý a nezvládnuteľný, ale sa aj čoraz viac podobá na svojho tatka. Mama preň nie je žiadnou autoritou, pretože je na ňom patologicky citovo závislá - a to dieťa to VIE veľmi dobre skôr, než začne chodiť a rozprávať. Mama (vo vzácnych prípadoch rodín typu tata-mama často aj obaja rodičia) nie je osobnosťou, nie je RODIČOM, vychovávajúcou autoritou. Je pajácka, tajtrlíčka, labilná blbka, ktorá sa nervovo rúca vždy, keď jej potomok schytá fyzickú alebo nebodaj psychickú boliestku.

V Borušovičkinom texte je všetko priehľadné a jasné - s výnimkou úvodu. Zrejme len samotná autorka vie, prečo tam vopchala Nemcov, Sparťanov a chovateľov dobytka - namiesto toho, aby tam dala tých, ktorí tam patria: Angličanov. Dobrá anglická rodina chce mať svojho syna dobre vychovaného. Preto ho dá do drahej elitnej školy. Nie, nelezú mu v tej škole do riti a nehľadia na každé hnutie jeho ksichtíku, či vlahu v nevinných očičkách. Natiahnu ho do uniformy a naučia ho to, čo si dobrá anglická rodina cení ako vysokú hodnotu - DISCIPLÍNE. Za toto platia Angličania naozaj astronomické sumy, aby drsný elitný súkromný vzdelávací systém ich syna zocelil.

U nás hysterická mater futáši do školy, mraučí v riaditeľni a zvoláva mimoriadne rodičko, lebo jej syn hrá ustráchaného.

Nevadí. Za tú prču, čo mal z toho mladý, to stálo.

 

Jedna z elitných súkromných základných škôl v Londýne

 

 
Autor: 
téma: 
region: 
Buheh

Toto je ďalšia z radu tém na postupné zničenie zdravej podstaty jednotlivca a spoločnosti. Popri agendách ako LGBT a pod. je to ďalšie kladivo na normálnu rodinu, zákerný mechanizmus, ako z našich detí vychovať mentálne mľandravých jedincov, bez vôle a vnútornej otužilosti.

Dieťa potrebuje mať pri svojom vývoji dve opory: negatívnu a pozitívnu spätnú väzbu. Aby z neho raz bol silný, odolný a disciplinovaný jedinec, potrebuje v útlom veku obe tieto zvodidlá, ktoré mu kolíkujú cestu, kým nebude sám vedieť, kade treba kráčať za múdrosťou a šťastím.

Sú to dva mantinely, medzi ktorými sa dieťa musí pohybovať, aby dosiahlo vyššie spomenutý cieľ, dve istoty, ktoré mu môžu dať najmä v útlom detstve iba rodičia. Jednou istotou má byť autorita, ktorá dieťa vedie k disciplíne a sebadisciplíne, a druhou istotou má byť láska a podpora, ktorá ho vedie k sebadôvere a hrdosti.

Autorita aj láska – inak sa cieľ, ktorým je plnohodnotný jedinec, dosiahnuť nedá. Dieťa, ktoré nedostalo lásku, to je nešťastný jedinec blúdiaci svetom v smútku a nepochopení. Ale rovnako zlé je pre dieťa vyrásť bez autority, bez disciplíny: to je to, čo dnes tak často vidíme okolo seba – prehnané arogantné sebavedomie bez pokory a rešpektovania pravidiel. Vnútorná prázdnota bez morálneho kompasu, ideálny konzument a volič.

Proti rodičovskej láske ťažko viesť dokonca aj v dnešnej dobe otvorenú kampaň. Tak na to idú z druhej strany: zobrať deťom rodičovskú autoritu, zobrať rodičom možnosť deti formovať.

Tvrdia, že veď dieťa sa dá vychovávať aj bez možnosti dať mu po zadku. To je lož, v lepšom prípade len hlúpy sentimentálny predsudok. Prajem vám, ktorí si toto myslíte, aby ste si do sýtosti užili spratka, ktorý sa vám otvorene škerí do tváre a kochá sa vaším zdesením, keď vám pred očami ničí niečo, na čom vám záleží, a vysmieva sa vám, že veď aj tak mu nič nemôžete.

Chcem zdôrazniť a hrubo podčiarknuť, že nehovorím o každodennom surovom mlátení. Hovorím o tom, že na každé vrece treba dať presne takú záplatu, aká je primeraná. V prírode keď mláďa urobí niečo nesprávne, matka mu to zubami dá najavo. Sila stisku matkiných zubov je pre mláďa tým najpresnejším prenosom informácie a netreba k tomu naozaj nič dovysvetľovávať.

Vec je veľmi jednoduchá: kde je prirodzený a zdravý vzťah medzi rodičmi a deťmi, snaha o zlatú strednú cestu, úcta, striedmosť a múdrosť, tam netreba žiadnych mudrlantov s ich idiotskými témami.

Mimochodom, akurát dnes je na hlavných správach takýto článok o veľtrhu detí pre gejov. Toto nám budú dávať ako normálne jedným dychom s tým, aby sme sa neopovážili udrieť dieťa po zadku ani vtedy, keď je bezočivé, ubližuje druhým alebo ignoruje všetky ostatné upozornenia, aby prestalo v absolútne neakceptovateľnom správaní:

http://www.hlavnespravy.sk/v-bruseli-sa-konal-veltrh-deti-pre-gejov-cena...