Výročie konca vojny

Bol som sa pozrieť na Slavíne. Poobede. Je tam kľud a málo ľudí - menej, ako v bežný víkend. Niekoľko pekných vencov pri hlavnom pamätníku a niekoľko menších kytíc v nedôstojnom kýbli s reklamným  nápisom. Po nemecky.

 

V tento deň sa skončila veľká vojna, to je nepochybné. Bol to prelomový proces, ktorý priamo ovplyvnil život Európy minimálne na sto rokov, nepriamo oveľa dlhšie. Túto udalosť nemožno zabudnúť a treba sa v tento deň vždy vážne zamyslieť

 

Je jasné, kto vyhral. Vojská dvoch strán sa dostali do centra  tretej strany. Je jasné, ktoré mestá  vyhrali - Moskva a Washington - a ktoré mesto prehralo - Berlín. Pozícia iných oblastí nie je tak istá, často nie je ani jasné, ku ktorej strane patrili (napr. Slovensko), ale v základnom šachovom ponímaní je jasné, ktorá metropola dostala mat.

 

Menej jasné je, kto bol bol čierny a kto biely. Keďže hry sa zúčastnili najmenej 3 veľké strany, čierno-biele videnie už vôbec nestačí. Je problém aj zistiť, kto hral fér a kto ako sviňa.  Kto kedy urobil ťah proti pravidlám? Kto napríklad vyvraždil viac civilov? Kto spôsobil v najväčšej miere smrť nevojakov a škody? Kto hral týmto spôsobom? Nech už je ale odpoveď akákoľvek, žiadna strana nie je bez viny. Kto tvrdí, že jeho strana je čistá a vinná je len druhá strana, je jednoznačne psychopat a  mal by byť hneď zavretý za vojenské štvanie.

 

Ešte viac nejasná je otázka, kto začal hru. Ono žiadnu hru nezačne iba jedna strana, už z princípu to nie je prakticky možné.  Ak niekto stále verí, že vojnu začína vždy iba tá strana, čo nakoniec prehrá, nezaslúži si už ani len izoláciu za vojnové štvanie, ale len poľutovanie za blbosť.

 

Ľudské dejinné procesy sú zbierkou humusu a heroickosti. O vojnách to platí najviac.  A preto je najdôležitejšie rozpoznať, čo vo vojne bol heroizmus, a čo len humus. Žiaľ, v tomto smere je súčasná oficiálna ideológia úplne pomýlená, často  odpad vydáva za hrdinstvo a opačne. Je to škoda, lebo každá spoločnosť hrdinstvo potrebuje ako vitamíny a keď ho nebude mať, odumrie.  Preto tá  naša "západná" spoločnosť už vyzerá ako anorektička s aidsom pár dní  pred smrťou.  

 

 
Autor: 
Ema

Dnešných O 5 minút 12 nebolo na Slavíne a nehovorili tam vojnoví veteráni Červenej armády. Názov víťazného vojska je čoraz viac zahmlievaný a postupne bude z verejného diskurzu úplne vykopnutý. Toto vákuum istí holokaust. A tak sa O 5 minút 12 dnes presťahovalo do bývalého pracovného tábora v Seredi, ktorý bol upgradovaný na Múzeum holokaustu.
Hosťom moderátora bola hérečka Dalma Spitzerová. Počas vojny sa tak veľmi bála, že ju niekto natrie Nemcom, že od strachu o život robila - kelnerku v krčme. Nie v obyčajnej. Hrôza z nabonzovania jej pôvodu ju dohnala obsluhovať štamgastov v krčme, kde malo centrálu nemecké komando. A nielen to. Keďže vedela po nemecky, robila veliteľovi tlmočníčku. V jeden deň tam prišiel jej sused - gardista, ktorý ju veľmi dobre poznal. Potreboval povolenie na cestu do Ružomberka (gardista potreboval pasíršajn do Ružomberka :)) no to boli pomery). Neudal ju.
No a potom slizký moderátor spomenul, že prišli Rusi - a zas jej išlo o život. Pochopiteľne. To už sa isto niekto našiel, kto armáde oznámil, že kolaborovala s Nemcami. ****
Nejaký šikovný historik by slizkému moderátorovi snáď vedel dodať čísla, koľkých takýchto kolaborantov po vojne bez súdu zastrelili. Dozvedeli sme sa len, že Dalmu Spitzerovú zachránil smiech. Škoda, že sa aj ostatní kolaboranti veselo nechechtali. Mohli žiť a rozprávať nám svoje historky.

Kto má chuť vypočuť si tieto fascinujúce príbehy, je to cca od 22 minúty. Bolo to nahrávané naživo, bez možnosti usmerňovania toku reči žoviálnej panej.

https://www.rtvs.sk/televizia/archiv/10013/94340

Ako povedal kamarát, dotiahnu si tam obeť holokaustu a ona im tam predvádza, ako komandovala gardistu a tlmočila Nemcom.

Ten tupý moderátor si dnešný zážitok a tlak 220 plne zaslúži.

Za pozornosť stojí aj konštatovanie tej panej, že "vždy bola chvalabohu blondínka".
Úprimne povedané, Nemci srali na nejaké blondínky či modroočky. Blonďavosť a modrookosť bola a je adorovaná v jedinom štáte - Izraeli, kde sú modrookí blonďáci považovaní v rámci svojho vyvoleného kmeňa za priam nadľudí.
O tom, akú cenu mala aj v samotnom Nemecku blonďavosť a modrookosť svedčia všetci tí úžasní modrookí blonďáci ako Hitler, Höss či Goebbels. Isto chceli zaviesť parametre, ktorými sami nedisponovali, ako ríšsku normu.

****DOPLNENIE
Takže nie. Nikto z dobrákov Slovákov tú osobu po vojne neudal Rusom za kolaboráciu s Nemcami. Vykrámila to sama:

Vraciame sa teda opäť do Liptovského Mikuláša. Čo bolo s vami po jeho oslobodení?
Už som vedela, že naši nežijú, a tak som sa vybrala hľadať Špitzera, svoju prvú lásku. Povedala som si, ak žije, tak bude v Banskej Bystrici. Najprv známi tvrdili, že ho chytili Nemci a obesili. Nechcela som veriť. Dostala som sa až k veliteľstvu NKVD, sídlilo v prízemnom domci. S dvoma mladými vojakmi som sa dala do reči, rýchlo sme sa zblížili. Jeden sa medzi rečou opýtal, ako som sa vlastne zachránila. A ja, idiot, som položartom odpovedala, že som robila tlmočníčku Nemcom. Hneď bolo po priateľstve!Na­tiahli kohútiky a hajde do záhrady, že ma odstrelia.

To mysleli vážne?
Smrteľne vážne. Keď na mňa namierili, začala som sa šialene smiať. Veď som bola herečka. Tak som sa chichúňala, že zostali zarazení. Čo sa smeješ? – pýtajú sa. Ja som predsa klamala, robím si z vás bláznov, nechápete? Choďte sa opýtať, veď som bola partizánka! Začali mi nadávať, že nie som normálna, nechýbalo veľa a mohla som tam ležať mŕtva. Tak som sa zachránila. Smiechom.

http://zena.pravda.sk/vselico/clanok/268366-dalma-holanova-spitzerova-zi...

Norman

Uvediem ukážku, ako sa p. Spitzerová prejavuje. Z výstavy "o židovskom odboji"

Tesne pred samotným začatím výstavy som bola z rozhovoru s prítomnými hosťami vyrušená striktnou otázkou "Viete kto som ja?"
"Prepáčte, ale neviem s kým mám tu česť", musela som s ľútosťou priznať proti mne stojacej dáme. Ďalej je ťažko situáciu popísať: sieňou zneli v zásade dve vety
"Ja som Špitzerová!" a "To to je škandál!"
Moja snaha vysvetliť pani Špitzerovej, že na paneloch č. 11 a 12 sú fotografie a texty k histórii údernej roty Nováky spolu s uvedením mena jej manžela bola úplne zbytočná. Všetci prítomní sa dozvedeli, že je neúnosné uviesť len takúto krátku zmienku o jej manželovi, veliteľovi celej údernej roty Nováky počas celej vojny a že je to výsmech celej rodine! Moje argumenty dáma nepočúvala a prítomní vytvorili kruh, v ktorom sa odohrával nerovný slovný boj. S úctou som sa porúčala k rozhovoru po ukončení zahájenia výstavy.
Niektorí prítomní požadovali vysvetlenie, avšak opäť sa ozvalo "Viete kto som ja?"
"Prepáčte, ale skutočne neviem," odpovedám podstatne mladšej dáme.
"Ja som Szatmáryová!!!"
Opáčila som: "Vy ste príbuzná diplomata Szatmáryho?"
Bol to z mojej strany však len faux pas, ktorý dámu vytočil do ružova: "Čo mňa po diplomatoch!"
A čo nasledovalo ďalej, prinútilo vzdialiť sa aj naozaj skúseným diplomatom. Sieňou zneli obviňujúce vety, poukazujúce na povrchnosť výstavy, jej nepravdivosť a klamanie verejnosti. Na viac som si ako autorka výstavy vypočula poučenie, že "Život môjho otca by si zaslúžil takúto samostatnú výstavu, a nielen jednu úbohú fotku! Život rodiny Špitzerovej by vydal na tri takéto výstavy! A Vy to ukazujete takéto úbohosti, a na viac nepravdivé! On bol hrdina!"
Moje argumenty o dlhodobej a náročnej práci na príprave výstavy pani Szatmáryovú privádzali ešte do väčšej kadencie slov a za vrchol mojej drzosti označila otázku: "Prečo ste neodpovedala na moju výzvu spolupráce; veď podklady pre túto výstavu, jej slovenskej časti, som pripravovala ešte ako pracovníčka Múzea SNP, a to od roku 1987." Proti argumentovala, že nevidela a nevidí dôvod, aby sa so mnou strácala čas, keď som neuznala jej otca za veliteľa roty! Na výzvu, aby sme tento jej údaj konfrontovali s tu prítomnám pánom Alexandrom Bachnárom, aktívnym organizátorom a príslušníkom jednotky, odpovedala: "Ten nič nevie! S tým sa nebavím!"
Vzápätí obe dámy slovne opäť demonštrovali, že "Je to škandál!" A pani Szatmáryová pritvrdila:
"Postarám sa, aby o ňom a o Vás písali všetky slovenské noviny a dočítate sa o tom aj v Respekte!"
A triumfálne odchádzali s pokrikom: "Odchádzame, tohto divadla sa zúčastňovať nebudeme!!!"

celý text na "Židovských listoch"
http://zidovskelisty.blog.cz/1203/skandal-na-vystave-o-zidovskom-odboji

ps. túto informáciu mám z Propu. Na Židovské listy sám nechodím:)

Ľubov

Apatia. Videl si ju na Slavíne,vidíme ju všade okolo nás.Rozprávali sme sa v nedeľu o tom,prečo je to tak. Žije tretia generácia,ktorá nezažila iné,ako mier.
Môžem potvrdiť,že keď príde reč na vojenčinu,nie na vojnu,všetci muži,čo som poznala v rodine,80 tnici,5O a ešte aj 40 tnici sa celí rozžiaria a spomínajú a spomínajú.Čo potom tí,čo prežili skutočnú vojnu. V Moskve práve začali oficiálne oslavy Dňa víťazstva.Chvalabohu.
Keď mier skončí,čo sa stane? Prví budú povolaní dvadsiatnici.Ako na Ukrajine,budú utekať a skrývať sa,čo je úplne pochopitelné.Za koho umierať ? Za tie vrecia sračiek v Bruseli,v Bratislave ?
Skôr,či neskôr si tú otázku budeme musieť položiť,aj tí,čo na Deň víťazstva zvysoka kašlú,aj my,tí druhí. Stále sme cicavce a preto máme základné inštinkty zatial zachované.Budeme brániť svoje deti,to má zmysel.
Na záver ,celkom symbolicky by som sem napísala meno jedného padnutého ruského vojaka:
Volodimir E. Bagrickij
1922- Odesa
1942- Dubovik,obec pri Leningrade,študent
Do borovice,pod ktorou je pochovaný,je vyrytý krátky tento verš od Mariny Cvetajevovej:

Nie,nedávajte ma na večnosť!

Prečo ste ma pochovali?

Ach,ako sa mi z mojej rodnej zeme
nechcelo do zeme !

buheh

Voloďa mi dnes na veľvyslanectve povedal, aby sme si všetci povinne dnes pustili toto, lebo inak nebude výplata:

http://www.cum.sk/v/tbtp/ruska-hymna-krym-2015

A ináč, musím vysloviť pochvalu organizátorom, ako perfektne schovali samopaľčikov mieriacich na ľudí, aby sa usmievali. Jeden, keby nemal objektívne informácie z našich médií, by ani neveril, že v skutočnosti všetci tí radostne sa tváriaci ľudia škrípu zubami, že ich nasilu odtrhli od demokratickej Ukrajiny.

1488

Huďo spomenul v infovojne, a tak jednoducho aj recenzoval film, 4 дня в мае_4 Tage im Mai, o krátkej udalosti na konci vojny. Keď dva nepriateľské oddiely - Nemci a Rusi - bojovali spoločne proti grázlom (stručne povedané).

http://www.csfd.cz/film/308369-4-dny-v-maji/prehled/

film:
http://uloz.to/xzkR4joZ/4-dny-v-maji-4-4-tage-im-mai-4-days-in-may-2011-...

Pavel Kamas