Stručné vysvetlenie kultúrneho marxizmu

 Dnes naozaj nebudeme riešiť nič extra komplikované, len si zhrnieme zopár základných faktov. O kultúrnom marxizme počuť neustále (ok teda, mám na mysli tzv. alternatívny priestor, event. konzervatívny), ale nemám dojem, že by ľudia veľmi premýšľali o tom, či ho aplikujú vždy správne. Taktiež som sa párkrát stretol s tvrdeniami a vlastne i oponentúrou, že ľudia vlastne ani nerozumejú, čo si treba predstaviť pod pojmom kultúrny marxizmus.

Tento nedostatok pochopenia tohto pojmu býva často ukončený námietkou, že tento termín je v podstate "bezvýznamný" a prečo ho vôbec používať, keď ľudia, ktorí sa ním oháňajú, často ani nevedia čo vlastne znamená. Za seba hovorím, že viem, čo tento termín znamená a považujem ho za vhodný na označenie niektorých ľudí (avšak pozor: nie všetci liberáli sem spadajú a rovnako nie na všetkých našich nepriateľov sa dá tento termín aplikovať!) alebo aj spôsobu uvažovania či prístupov (nie každý, kto presadzuje neomarxistické myšlienky o sebe uvažuje ako o neomarxistovi a naozaj minimum z týchto ľudí študovali Adorna alebo Marcusa či podobných autorov, takmer nikto z nich :- )). Každopádne tu je moje stručné vysvetlenie/zhrnutie:

Najobľúbenejší filozof poslanca Blahu Žid Karol Marx sa pokúsil uviesť do chodu revolúciu robotníckej triedy. Uvedomoval si, že je tu viac robotníkov ako vlastníkov a rozumel tomu, že ak by robotníkom poskytol morálny nárok na útok voči vlastníkom, potom by si mohli uchmatnúť ich veci či majetky bez toho, aby si ich mohli sami vyrobiť či si na ne zarobiť. Išlo o veľmi jednoduchý plán, ktorý fungoval natoľko “dobre”, že viedol k vyzabíjaniu viac ako 100 miliónov ľudí.

Bohužiaľ pre Marxove plány robotnícka revolúcia v západnej Európe a v USA zlyhala, a preto istá skupina prešpekulovaných marxistov známych ako Frankfurtská škola začala teoretizovať o tom ako túto revolúciu uviesť do chodu. Prevzali Marxov ekonomický mechanizmus rozdelenia na prácu (robotníci, proletariát) a kapitál (buržoázia), pričom abstraktný ekonomický model nahradili všeobecným modelom utláčaného a utláčateľa, ktorý však už nie je ekonomický, ale čisto ideologický. A tento model je všeobecne známy ako Kritická teória.

Výhodou Kritickej teórie bolo, že jej metóda sa dala aplikovať na akýkoľvek kultúrno-ideologický priestor. Tam, kde Marx uvažoval v ekonomických termínoch (práca a kapitál), Frankfurtská škola mohla rozdeliť akýkoľvek kultúrny priestor.
 
  • Spoločenský priestor               utláčaný             utláčateľ
  • pohlavie                                      žena                    muž
  • sexuálna orientácia                     homo                   hetero
  • rasa                                            čierny                  biely
 
 
Schéma nám pekne ukazuje ako je marxistická technika „rozdeľuj a panuj“ aplikovaná na kultúru – a preto názov kultúrny marxizmus.

Len čo sa vám podarilo rozdeliť spoločensko-kultúrny priestor, tak ďalším krokom je kritika ideológie "utláčateľov" ako parazitickej, sebastrednej a chorej (základné pravidlo, ktoré si treba pamätať: slniečkári vždy projektujú). Toto je práve tá kritická časť Kritickej teórie. Kultúrni marxisti si samozrejme pri svojej kritike budú pomáhať vedecky a odborne znejúcimi pojmami typu "marginalizácia", "diskriminácia", "spoločenská nerovnosť" a pod. a samozrejme odkazovať na ľudskoprávnu terminológiu a legislatívu.

Základnou taktikou pre politických aktivistov je nahádzať všetky utláčané (alebo "utláčané") skupiny do jednej superobrovskej dúhovej koalície obetí (bez ohľadu na to ako si jednotlivé kategórie budú odporovať - viď napr. LGBTI a moslimovia). Problémom u kultúrnych marxistov je však v súčasnosti vypracovanie hierarchie viktimizačného statusu jednotlivých utláčaných skupín, vrátane statusu intersekcionálnej obete (viď názory, že bielu ženu a/alebo bieleho homosexuálneho muža do tejto koalície už nemožno radiť), čo sa ukazuje byť ďaleko komplexnejšou problematikou moderných kultúrnych marxistov než len nejaká, dnešnými liberálmi protežovaná, otázka politickej korektnosti.

Nadávať na kultúrny marxizmus je samozrejme základ takpovediac všetkej dnešnej alternatívy a je to naozaj klišé, takže na záver predsa len napíšem, že zavrhovať všetkých tých postmoderných a neomarxistických autorov a vyhýbať sa im ako čert krížu nie je a nikdy nebol môj prístup. Taký Horkheimer alebo aj Adorno či Simone de Beauvoir mali aj zopár celkom zaujímavých a príťažlivých myšlienok, samozrejme nie dostatočne k tomu, aby som prijal ich (ako celok pokrivený) pohľad, ale dostatočne k tomu, aby som vydržal ich čítať. :-)

Na záver ešte pripájam nejaké tie odporúčané videá k téme:







Norman

Dobre spísané.
Ale azda nezaškodí hneď pripomenúť aj nejaké veci o samom marxizme:
Ani samotný starý marxizmus nič nové či hodnotné nepriniesol.
1. Politická ekonómia nie je vynález marxistov.
2. Otázka vzniku a zároveň ničenia (vykorisťovania) robotníckej triedy, teda sociálnu otázku a socializmus, riešili už pred Marxom (konieckoncov, o čom bola Francúzska revolúcia).

Vývin samého marxizmu bol taký:
Najprv vznikol "komunizmus", to jest radikálne hnutie za zničenie jestvujúcej spoločnosti. Do toho sa zapojil mladý Marx, ktorý s Engelsom napísali radikálny manifest, propagovanú krátku výzvu na zničenie Európy. Marx nebol žiadne neviniatko a "ekonomický teoretik" - bol to v prvom rade extrémistický revolucionár propagujúci násilnú komunistickú revolúcie, prevrátenie všetkého - tak ako iní rebeli, ini vykorenenci a cudzinci v tej dobe.

Keď sa revolúcie nepodarili, teda nie tak, ako mali, a Marx a jeho generácia boli zrejme už pristarí a príliš známi na robenie revolucionárov, až potom sa dostavila požiadavka, vypracovať akúsi obsiahlejšiu teóriu revolúcie. Až vtedy Marx vkradol všetko z aktuálnej politickej ekonómie a všetko napasoval na socialistickú teóriu ( detinská utopická predstava o akomsi komunizme už jestvovala, v tej sa moc myslím nepapral). Všetko tam nadlávil, skoro nič k tomu nepridal - jeho slávna "teória nadhodnoty" je primitívna trivialita typu "keď prší, je vlhko".

Tým všetkým som len chcel povedať, že "marxizmus", presnejšie povedané medzinárodná sekta zločincov, sa nikdy špecificky nezameriavala len na robotníkov, ale brala čokoľvek, čo sa dalo. Keď začala byť na začiatku 20. storočia módna pseudo-sexo-psychológia, ktorú od začiatku vytvárali židia, tak sa rozvratné hnutie oblieklo do jej naratívu (frankfurtská škola), ale stále je to to isté revolučné hnutie. Keď po 2. sv. vojne začala prevládať teória akejsi rasovej rovnosti, zas ju použili na štvanie farebných rás proti európskej a americkej bielej spoločnosti. Vždy si nájdu "ukrivdené" menšiny.

Je to ich štýl, pretože to uplatňovali tisícročie - uplakanosť a útočenie na súcit. V podstate nič iné nevedia, stále je to vyplakávanie. Preto nemám moc rád ten termín "teória kritiky", pretože je príliš mimo - nejde o kritiku, ale vždy o vyplakávanie a obviňovanie. "Obviňovanie" by som nenazýval "kritika" - a kritika je poukazovanie aspoň na to, čo je zlé, prípadne vysvetlenie dôvodu a dokonca aj cesty riešenia, "obviňovanie" je v podstate len morálne osočovanie typu "TY si zlý", bez dôvodu, vysvetlenia, a samozrejme akýchkoľvek faktov.

Ergo: snaha o zlepšenie situácie robotníkov či vôbec kohokoľvek nie sú zlo, zlo je snaha o huckanie a štvanie.
Mierne paradoxne práve táto kultúra sa bráni zas obviňovaním iných zo štvania a hejtovania. Ale hovorím, oni nič iné, než moralizovanie a útočenie na city nevedia.
Akonáhle sú však oni pri moci, žiadnu ľútosť nepoznajú, niet satanistickejšej krutej beštie - udalosti boľševickej revolúcie (ale aj iných) sú toho nespochybniteľným dôkazom.

Roland Edvardsen

Povedal by som, že rôzne tie alternatívne "konzervy" nie vždy dobre rozlišujú medzi tým, čo bolo prirodzeným vývojom a tendenciou Európanov k slobode, a čo "židovská subverzia".
Nie je to jednoduchá téma. Bol tu nejaký vývoj - renesancia, reformácia, potom zásadné bolo samozrejme osvietenstvo, ktoré prinieslo obrovské zmeny aj v právnom poriadku, aj rapídny vzostup vedeckého uvažovania, racionality.

To všetko samozrejme zo sebou prinieslo aj prehodnocovanie vzťahu k rôznym skupinám obyvateľstva, aj menšinám, aj k nižším vrstvám, aj k ženám a pod. Začal sa klásť väčší dôraz na individuálny prístup, slobodu jednotlivca, obzvlášť zlomovým bolo akceptovanie slobody vierovyznania, právo na súkromie (ono k prvej sexuálnej revolúcii došlo už v 18.storočí, kedy spoločnosť dospela k dnes už široko akceptovanému konsenzu, že sexualita neporušujúca zákony je súkromná vec jednotlivca, do ktorej mu nemá štát čo kafrať).

Ak ide o robotnícke vrstvy, tak socializmus či ľavica bojujúca za práva a väčšiu solidaritu k pracujúcim tu bola už pred komunizmom. A často sa zabúda, že táto ľavica vedela byť aj silne pro-národná a neskoršie sa výrazne angažovala aj v eugenickom hnutí. S touto agendou sociálnosti v žiadnom prípade neprišli ako prví komunisti. Rôzne tie výdobytky typu 8-hodinový pracovný čas, právo na štrajk, odbory, zákaz práce maloletých, ochrana pri práci, atď, atp. - s tým neprišli ako prví komunisti.

Rovnako ako sa pred komunizmom zrušilo otrokárstvo a presadzovalo sa lepšie zaobchádzanie aj s nebielymi, domorodcami a pod. o čo sa zasadzovali rôzne kresťansko-abolicionistické a humanistické spolky.

A takto by som mohol pokračovať donekonečna. Pochopiteľne dalo by sa dlho diskutovať o tom, ktoré kroky boli už príliš a čo naopak bola naozaj len spravodlivosť a zmiernenie či odstránenie zbytočnej stigmatizácie či diskriminácie. Niektorí napr. tvrdia, že jedným z najhorších krokov bolo poskytnutie volebného práva ženám, čo následne viedlo k takým zlým politikám aké dnes máme. Nechcem toto teraz rozoberať, 100 ľudí 100 rôznych pohľadov na tú ktorú otázku. V zásade však tvrdím, že mnohí reakcionárski disidenti robia veľkú chybu, ak kompletne odmietajú osvietenskú revolúciu. To sa naozaj chcú niektorí vracať do nejakej teokratickej diktatúry či feudalizmu? Nebláznite!

Ale ja vidím naozaj výrazný rozdiel v tom, s čím prišli židia v 2 bodoch:
1. v tej spomenutej kritike, alebo ak chceš v obviňovaní a patologizácii väčšinovej spoločnosti a vtedajších elít (zlí kapitalisti, neskôr zlí mizogýni a rasisti) a agresívnej revolučnej mobilizácii "tých druhých" voči "utláčateľom", rozdúchavanie krvavých konfliktov, revolúcii a vojen.
2. propagácia pseudovedy kam zahŕňame aj Marxove ekonomické teórie popri Freudovej psychoanalýze a Boasovej antropológii, neskôr i Gouldovej evolučnej teórii.

A výrazný rozdiel u marxistov oproti klasickým liberálom bolo, že zatiaľ čo liberáli historicky presadili rovnosť šancí, marxisti sa snažili a snažia utopisticky presadzovať rovnosť výsledkov - preto vidíme u nich rôzne tie šibnuté nápady typu kvóty na ženy a farebných, pozitívna diskriminácia, vytláčanie skutočne schopných na úkor menej schopných- proste likvidácia prirodzenej aristokracie a meritokracie.

A druhá vec, ktorú chcem v súvislosti s marxizmom napísať je, že toto "hnutie" bolo natoľko radikálne a agresívne, že vyvolalo tú veľkú "fašistickú" mobilizáciu v Európe. Tiež sa často zabúda, že vzostup NS v Nemecku, fašizmu v Taliansku a iných národnopopulistických hnutí boli reakciou na zlyhanie liberálnej demokracie chrániť Európu pred agresívnym židoboľševizmom a jeho terorom. Tieto hnutia k tomu, aby mohli poraziť komunizmus museli adoptovať mnohé jeho metódy či stratégie, a preto ich musíme hodnotiť v kontexte danej doby, situácie, v ktorej sa Európa v tom čase nachádzala. Išlo o dlhodobý vojnový stav a bola jednoducho potreba mobilizácie más do boja, preto tá tvrdosť takýchto režimov - netreba teda z toho robiť až takú vedu. :-)

Norman

Toto všetko nie je možné vyjadriť dvoma protipólmi, preto to nie je len konflikt nejakého "marxizmu" s nejakým "liberalizmom". Konieckoncov, tento zjednodušujúci prístup je tiež výtvor angloamerickej kultúry. S pojmom "liberalizmom" sa vôbec ťažko niekam dostať, pretože, ako píšeš, pod tým si možno predstaviť mnoho dobrého aj zlého. Tvoja výzva, aby ľudia nebláznili, je ale zbytočná - v strednej Európe sa ľudia nechcú nikam vracať. Tu sa toľko a tak zbytočne nešpekuluje, ako na západných univerzitách či alternatívnych serveroch.

Dobre si popísal tie dva body, ktoré vniesla cudzia sekta zameraná na rozklad pôvodnej spoločnosti.
1. obviňovanie, moralizovanie. To je typická metóda náboženstva, teda obor, ktorému sa daná sekta ab definitio venovala. Ona vlastne týmto bodom priamo skúšala a skúša prebrať na seba to, čo je pre ňu typické: obsadenie náboženských funkcíí,teda funkcií, ktoré rozhodujú o tom, čo je mravné a čo nemravne

2. iracionalita, pseudoveda - opäť oblasť typická pre náboženstvo. Treba rozložiť racionalitu a normálnosť spoločnosti, aby ľahšie prijímala absurdity náboženstva, lepšie povedané pseudonáboženstva

Toto sú dva základné body. V podstate sa deje len toto. Je to v princípe normálny "náboženský" konflikt, keď sa jedna ideológia (náboženského typu) snaží vytlačiť pôvodnú domácu ideológiu (náboženského typu). A kedže to pôvodné náboženstvo - kresťanstvo - je slabé a nedokáže odolávať, začala si pôvodná spoločnosť vytvárať iné ideológie, ktoré by ju chránili lepšie.

Toto a nič iné sa tu deje posledné storočia.

Zvyšok sú detaily.

Napríklad ten detail, že kresťania pociťujú ako príčinu svojej slabosti osvietenstvo. Niečo na tom je, ale samo osvietenstvo nie je príčinou zla. Možno ale povedať, že osvietenstvo má vadu v tom, že je tiež slabé v obrane domácej ideológie (možno ešte viac, ako kresťanstvo). Ono to bude asi vážny problém aj u dnešných ľudí, uvedomiť si, že na jednej strane racionalita a veda nemá brániť pochopiť, že človek a spoločnosť potrebuje jednoznačné hodnoty, ktoré si má chrániť.
Tento problém predsa poznáme pri debate s rôznymi "skeptikmi" a podobnými jednostrannými radikálmi. Toto je závažný problem dneška, že si ľudia nevedia predstaviť hodnotovú spoločnosť a pritom pohodovo slobodnú. Hodnotovú spoločnosť majú spojenú buď s diktátom církve alebo s nejakým fašistom, či ako to zdémonizovali. To je nezmysel, to treba ľuďom vysvetliť, respektíve to musia pochopiť (lebo ľuďom niečo "vysvetlovať" vyžaduje množstvo energie), alebo najpresnejšie povedané, to musia nie ľudia, ale nejaká vládnuca sila pochopiť.

.
.
Tie dva body vyššie sú teda podstatné a tak určujú aj,ako sa brániť
1. Nedať si nikým diktovať morálku a hodnotu. neakceptovať a NETOLEROVAT cudzie hodnotové systémy. Tolerancia je proste podvod, omyl, zločin. Zvlášť slepá a všeobecná tolerancia je nezmysel, absurdum - ak budem tolerantný k cudziemu, som hrubo netolerantný k vlastnému.

2. Bojovať proti iracionalite, proti relativizácii hodnôt a svetonázorov vôbec. Jestvvuje OBJEKTIVNA PRAVDA a tá sa dá lepšie a lepšie spoznávať. Aj ak sa verí na boha, aj ten sa dá lepšie a lepšie spoznávať. Každý deň, znova a znova.

To je základný ale aj dostatočný program. Viac netreba, všetko je v tom.

senil

Teraz je hlavný podporovatel kultúrneho marxismu Soros. Soros je zlo. Jeho názory sú škandálne a otvorene o nich hovorí na bilderbergovských konferenciách. Takže Maďarov chápem. Dobré je, že už ľudia Sorosa odhalili. Nie je to žiadna konšpirácia, že Soros má kupených EU politkov a podporuje neomarxizmus v Európe. On o tom aj hovorí. 

Norman

No, Soros je viditeľný, pretože podobne ak Kočner sa vytrhol zo stáda. Chcem ale upozorniť, že hlavná sila ani zďaleka nie je on.

Hlavná sila je, ako všetci vieme, akási zbastardená sekta, ktorá stavia na satanistických mýtoch Blízkeho východu.
Ja to nazývam chaldejská sekta, pretože vyjadriť sa o tom ako o židovstve je zakázané a faktor chzarstva mi prípadáe menej podstatný. Áno, nie je to len židovstvo, je v tom viac zložiek, je to chaldejstvo.
( chaldejci sú neurčitý fenomén necivilizovaného pastierskeho ľudu v Mezopotímii, cca 6. st. p.n.l. dosiahli vrchol, údajne akúsi moc bv Babylóne. o tomto zjave je viac pochybných mýtov ako reálnych faktov, takže sa hodí )

Prejav tohto chaldeizmu vo svetovládnej politike sa nazýva tak krajšie, sionizmus.
V súčasnosti vyzuruje hlavne jeho forma anglosionizmus (ale môže jestvovať aj rusosionizmus alebo iné).

Toto sú hlavné sily, ktoré v súčasnosti bielu civilizáciu rozkladajú a snažia sa ju vedome ničiť. Táto choroba trvá pár storočí, je nepríjemná, ako všetky choroby, ale nakoniec to prejde.

Ľubov

áno,presný zásah.

Ak pôjdete niekedy na pekný jesenný výlet Považím a zastavíte sa buď na Beckove,alebo na Čachtickom hrade,s veľkou pravdepodobnosťou tam bude Andrej Štiavnický predávať svoje knihy.

Veľa rokov sa venuje práve hľadaniu dôvodu,prečo nebola Bátorička popravená.Kto ju to ochraňoval.Naozaj,ak s ním niekedy dáš reč,povie Ti,že ju chránili práve tieto "temné,chaldejské sily",ktoré dnes naplno pôsobia v Bruseli.
Vzniklo to v Mezopotámii, v SZ sa indícia mihne napr. v príbehu ruky,čo píše na stenu Mene tekel.
"I museli zavolať babylonských hádačov".

Treba to konečne rozdrviť na prach .ˇUloha pre nás všetkých. Prvou zbraňou je poznanie.

Norman

Hej, je dobre si uvedomiť, že je to pozostatok (degeneračného) procesu, ktorý na Blízkom východe v rozpadnutých ríšach prebiehal nejaké tisícročia. Keď tam prišli Peržania, bolo to ako vstúpiť do infikovaného sudu plného čiernej infekcie.
Následne gréci, rimania ... a už to neprestalo ...

Schopnosť nakaziť sa majú všetky rody a kultúry, podobne, ako besnotu či ebolu môže dostať každý. Je možné tento úpadok samostatne napodobiť, podobné procesy prebiehali niekde aj v Indii či na Ďalekom východe, ale nikdy nemali na nás a teda na svet taký dopad, ako tieto Blízkovýchodné. Deštrukčné pomery, aké kedysi boli v tých babylonskych krajoch, a tak dlho, to už zas tak presne nejde napodobiť. Áno, Mene tekel a podobné príbehy, vrátane Apokalypsy, sú odkazom na to (lenže to vinník zvaluje všetko na iných).

Možno na súčasné ľudstvo hľadieť aj ako na novorodenca, ktorý je celý krvavý, potiahnutá blanou a slizom, ani cez to nevidí. Treba ho tresnúť po zadku a umyť. Odstrihnúť od minulosti a kus toho materiálu, čo vyšiel s ním, zahodiť do bioodpadu.