Takže...Taliansko. Na Apeninskom polostrove až dodnes pretrvali 4 štátne útvary. Tri cirkevné (San Marino, Rád Maltézskych rytierov, Vatikán) a Talianska republika. Počíta sa k piatim veľkým krajinám EÚ. Lenže...Uvedomte si, že sformovanie, resp. zjednotenie určitého geografického priestoru do veľkého európskeho štátu vždy časom vyústilo do fázy výbojov buď na kontinente, alebo mimo neho (kolonializmus). Na rozdiel od Talianskej republiky (ďalej len TR) Británia, Francúzsko či Španielsko sú štáty, ktoré pod rôznymi režimami a štátnymi zriadeniami vznikli a existovali celé storočia. Nemecko ako jeden štát vzniklo neskôr, dobyvačnými vojnami, keď tento priestor zjednotilo Prusko, aspoň jeho väčšinu, a zvyšok sa diplomatickou cestou sám poddal. Tento proces zavŕšený v r. 1870/71[1] stál vo svojich dôsledkoch a následkoch, v ich expanzívnych ambíciách Európu 2 svetové vojny. V istom zmysle Nemecko, ktoré vzniklo v poslednej tretine 19. storočia, zaniklo v II. svetovej vojne. To čo dnes poznáme ako Nemecko, je novotvar, čo vznikol z dvoch štátov, ktoré nikdy v takých hraniciach neexistovali. Celé sa presunulo viac na západ, stratou území na východ od Odry. Výsledkom je, že za storočie prešlo krvavým prerodom z novovekého štátneho útvaru na moderný. Z monarchie na občiansku spoločnosť. Ale Taliansko? Z činov Garibaldiho a Cavoura profitoval v územných ziskoch Savojský kráľ. Stal sa Talianskym. Jednotné Talianske kráľovstvo vzniklo za socioekonomických podmienok, ktoré po 1. svetovej vojne prestali existovať. To malo v krátkom čase za následok, že nikde v Európe nejestvoval taký hybrid ako tu, že v rámci monarchie sa sformovalo akési divné „fašistické kráľovstvo“. Inak to vážne právne nazvať nejde. Monarchia tu prežila samu seba a Mussoliniho úspech bol dôkazom jej neživotaschopnosti v danej dobe a v každom smere. Za krátky čas svojej existencie, Talianske kráľovstvo zápasilo s katastrofálnymi ekonomickými ťažkosťami. Tie nevyústili do občianskej vojny hlavne vďaka tomu, že Taliani hromadne emigrovali do cudziny. Len v r. 1870 až 1922 (do nástupu Mussoliniho do funkcie) emigrovalo približne 4,5 milióna ľudí. Hlavne vďaka tejto možnosti sa Taliansko vyhlo osudu Británie z r. 1640-48, Francúzska z 1789-91, či Ruska 1917-1922, alebo Španielska z r. 1936-39. Lenže dnes už niet nových Amerík či Argentín, kam by sa dalo odísť a takmer zadarmo získať pôdu. Keď vypukla II. svetová vojna, ktorá toto kráľovstvo totálne rozvrátila, tento štátny útvar existoval ledva 70 rokov. Monarchia sa ukázala ako nespôsobilá riešiť ako sociálne ťažkosti obyvateľstva, tak svoje hospodárske problémy. Po 2. svetovej vojne sa národ v referende rozhodol pre zaniknutie monarchie a vzniká Talianska republika. Lenže jej politickí predstavitelia boli neveľmi ochotní prekonávať svoje partikulárne regionálne záujmy. Čo už spájalo priemyselné Savojsko a Lombardiu s Kampániou? Aké spoločné ciele mohli mať obyvatelia Sicílie s takými Benátčanmi, ktorí sami seba v podstate za Talianov nikdy nepovažovali?! Ale načas a naoko, kým tu bol hnací motor tj. viera ľudí v republiku, v podnikanie, že dostanú prácu v štátnych podnikoch i vo veľkom sa rozvíjajúcom súkromnom sektore, spolu s boomom v turistike a športe... zdalo sa, že nejako sa nebotyčné rozdiely nielen preklenú, ale časom snáď odstránia. Nestalo sa tak, a ako sa Garibaldi zapísal do dejín v súvislosti so zjednotením štátikov Apeninského polostrova, tak sa za svoje vyše tridsaťročné pôsobenie na politickej scéne, zapísal Silvio Berlusconi do dejín štátu ako politik, ktorí nielenže nezvládol umenie včas raz a navždy odísť, ale čím dlhšie bol u moci, tým viac uprednostňoval svoje osobné a mocenské ciele pred štátnymi záujmami. Okrem neho boli v TR viac ako kdekoľvek inde v Európe prítomní ďalší mocenskí hráči. Cirkev a podsvetie. Vatikán je od podpísania Lateránskych zmlúv s ešte Talianskym kráľovstvom pevne právne zakotvený de-facto ako štát v štáte. S mafiou talianska vládna moc striedavo viedla boj, spolupracovala s ňou, padala jej za obeť, až ju v deväťdesiatych rokoch minulého storočia dokázala marginalizovať, lenže iba jej konzervatívnu polovicu, ktorá sa flexibilne neprispôsobila novým časom. Druhá polovica mafie v TR nebola nikdy zlomená, nieto ešte silou. V druhej polovici 20. storočia sa dala vo veľkom na bankovníctvo, a s nástupom Jána Pavla II. sa im podarilo vyjednať si spoluprácu i s Vatikánom na pranie špinavých peňazí prostredníctvom vatikánskej banky. Dlhodobé neriešenie vecí, alebo len polovičaté napokon vyhrotili stav vecí v druhom desaťročí 21. storočia. Treba podotknúť ešte, že na rozdiel od monarchie, TR súhlasila (ako člen NATO[2] od r. 1949) s trvalým pobytom cudzích vojsk v podobe americkej námornej základne v Stredozemnom mori. To len znásobuje napätie  v spoločnosti, štátu, ktorú spája etnicita a jazyk, ale ekonomické záujmy už nie. Ďalej neochota severu krajiny „sponzorovať“ južné, poľnohospodárske oblasti má svoju podobu aj v existencii separatistickej Severnej ligy s jej cieľom odtrhnúť sa v krajnom prípade do republika Padálie s hl. mestom Veronou, prípadne Milánom. Za posledných 16 rokov, ktoré ubehli od útoku Benátskych separatistov na tamojšiu radnicu, ktorý manifestoval túžbu po nezávislosti bývalej republiky Sv. Marka, sa situácia v Taliansku politicky i existenčne výrazne zhoršila. V tomto roku sa opakovane ukázalo byť nemožným zvoliť prezidenta republiky, a tak ústavní činitelia museli s prosbami predstúpiť pred 88 ročného Giorgia Napolitana, aby nezložil funkciu a súhlasil s ďaľším 7 ročným obdobím. I bez ohľadu na to, či má alebo nemá šancu sa dožiť 95 rokov, je tu situácia bezvýchodisková. V TR nežije pravdepodobne nikto, kto by tamojšiu navzájom si odcudzenú politickú scénu dokázal presvedčiť, aby ho zvolili do funkcie prezidenta – s týmto pochopiteľne ústava neráta. Ďalej, po tom, čo politická obmedzenosť Berlusconiho súhlasila s ponechaním Quaddáfiovej Líbye napospas rozvratu vykonaného vzdušnými silami NATO, sa od r. 2011 stáva Taliansko štátom, na ktorý sa doslova valia hordy barbarov z Afriky– na hranicu EÚ. Američania sa v tomto smere ukazujú byť (so svojou námornou základňou u Neapolu) ako absolútne planý spojenec. Dramaticky sa zhoršujúca životná úroveň bežných Talianov, invázia Rómov z Rumunska a Afričanov cez Líbyu a Stredozemné more, spolu s paralyzovanou politickou scénou sformovala situáciu, kde sa doslova len čaká na iskru, ktorá zapáli požiar. Skutočný, nie divadielko pre masy a médiá, ako bola tzv. „nežná“ revolúcia rozbehnutá podľa nôt a plánov tajných služieb v Prahe. Dlho sa nebude musieť čakať,  pretože už do kalendárneho roka 2014 vstupuje TR so štátnym dlhom 146,7% ,lenže Taliansko nie je USA, kde čisto matematicky môže byť dlh hoci aj 500% HDP a devalvovaním meny si môžu donekonečna financovať štátny deficit novovytlačenými bankovkami. V tomto je TR veľmi podobná Slovensku, nemá vlastnú menu, nerozhoduje o ničom. Nie je v pozícii Washingtonu, Bruselu či London city. A okrem už doteraz stručne naznačeného, je tu ešte Vatikán – priamo v hlavnom meste. Vieme, ako pre takú maličkosť, akou je svojhlavá menová politika skončili Husajn v Iraku, či Quaddáfi v Líbyi, a to šlo len o kontrolu nad ropou[3] a o potenciál ohroziť dolár ako svetovú rezervnú menu (plány na zlatý dinár, resp. predaj ropy len za eurá). A to bol len konflikt dvoch štátov. Teraz sa kumuluje väčší konflikt, pretože finančná politika pápeža Františka (I.?) je v protiklade so záujmami organizovaného zločinu, ktorého valná časť financií je na účtoch Vatikánskej banky. Lenže Vatikán nie je demokracia, ale teokracia. Ak pápež prejde od slov k činom (http://www.literarky.cz/politika/svet/16344-pape-frantiek-bohati-by-se-mli-o-majetek-dlit-) a napríklad  prikáže z týchto účtov pomáhať chudobným vo svete, čo všetko sa môže stať? Právnou cestou mu v tom v jeho vlastnom štáte a banke nik nebude môcť zabrániť. Zistenia talianskej tajnej služby naznačili, že ak pápež ostane verný i naďalej činmi svojim slovám, tak ho budú – ako hovorievali seriálový Molnárovci, bossovia v bankovníctve činnej časti talianskej mafie chcieť „dať dole“. Viete si predstaviť pri z desaťročia na desaťročie drastickejšej chudobe a nezamestnanosti v TR výbušnejšiu iskru do občianskych nepokojov (i religiózneho podtónu) v krajine, kde taliansky vojak či policajt je v prvom rade katolík a zbraň na duchovenstvo a občanov – spoluveriacich by použil, ale psychicky by zakolísali skôr ako za psychologicky povestné tri dni – čo je v osudoch nepokojov a revolúcií kľúčový čas. Ak pretrvávajú dlhšie a s víťazstvami, časť poriadkových zložiek dezertuje k rodinám, alebo sa pridáva na stranu „rebelov“. Toto sú fakty, a nič na tom nezmení, nech už sa tento text stretne na tomto serveri s akoukoľvek odozvou.   [1] Preto tak neskoro, lebo celý Stredovek cisári a králi sv. Ríše Rímskej národa nemeckého sa snažili ovládnuť čo najväčšiu časť Talianska a to ich stálo financie, ktoré získali za cenu pozemkových a mocenských ústupkov. Tak sa oslabením panovníckej moci a vzostupom "kurfirstov" a iných kniežat vytvorili podmienky pre rozdrobenosť Nemecka, ktorá pretrvala do 19. storočia. [2] Prinajmenej od r. 2011 ako dobyvačné ZLONATO [3] V prípade útoku na Iraq v r. 2003 tu bol však širší strategický motív, ako iba ropa. Vyzeralo to na vznik pozemnej nástupnej zóny na útok na Irán, navyše bohatej na pitnú vodu (Tigris, Eufrat), čo pri klimatických zmenách môže byť dôležitý faktor pre mocenský vplyv a kontrolu Blízkeho Východu.