Homeostatický systém je komplexný mechanizmus, ktorým živé organizmy udržiavajú relatívne stále vnútorné fyzikálne a chemické podmienky (homeostázu) napriek zmenám vo vonkajšom alebo vnútornom prostredí. Táto dynamická rovnováha je nevyhnutná pre správne fungovanie buniek a prežitie organizmu.

Toľko definícia.

Vonkajšie a vnútorné prostredie.

Bežný organizmus sa stretáva hlavne so zmenami vonkajšieho prostredia. Musí na ne reagovať, musí z prostredia získavať bonitu, a naopak vyhýbať sa nebezpečenstvám. To je základná vec, to pozná každé dieťa.

To druhé, vyrovnávať sa s vnútornými procesmi, je u väčšiny organizmov stabilný proces. Ak je narušený, tak chorobou alebo nejakým iným negatívnym zásahom zvonka - po jeho spracovani sa systém zas vracia do svojich zdravých cyklických procesov.

Nie tak ale ľudstvo.

Ľudstvo ako celok je samozrejme tiež len homeostatický systém. Ba dokonca systém dosť jednoduchý, takže by malo byť zistiteľné, ako funguje.  

Tento systém sa dosť ľahko zhostil problému s vonkajším prostredím. V určitom momente nad ním začal jednoznačne víťaziť a doteraz je to tak, že toto svoje okolie ovláda. Ovláda ho až v takej miere, že ľudstvo sa o tento aspekt svojho homeostatického života prestalo báť, prestalo mu venovať pozornosť a podľahlo predstave, že navždy vyhralo a odtiaľ mu nebezpečenstvo nehrozí.

Dosť fatálny omyl - ale holt ľudstvo je organizmus primitívny.

A ako sa vyrovnalo ľudstvo s vnútorným prostredím? Tiež podobne víťazne ovládlo svoje procesy - ako to dokáže aj každý jednoduchý orgnizmus?

Nuž, nie. Tu je práve tá podstatnejšia anomália - ľudstvo tieto svoje vnútorné veci nedokázalo vyriešiť a vlastne celú svoju energiu venuje procesom vo svojom vnútri, snahe o ich úpravu a prestavovanie. Celá história jeho  vývoja je vlastne len o tom - ľudstvo je organizmus, ktorého orgány bojujú navzájom proti sebe, spôsobujú si krče, nadúvanie, vracanie, horúčky  a vnútorné zlomeniny s výbuchmi.

Nepochopiteľný proces. Nezvyčajné zlyhanie prírody a prozrteteľnosti.

Ľudstvo takto vnútorne bojuje na medzinárodnej úrovni, kde je jeho minulosť zložená zo sérií krvavých procesov, zvaných vojny. Ďalej ľudstvo zápolí na vnútronárodnej úrovni - kde sa dejú procesy boja o moc medzi organelami moci, ktoré ústia do ničenia jedných druhými a históriu zas lemujú  ako bublinky rôzne veľké krvavé výbuchy, zvané revolúcie. A to vetko položené na šedej vrstve ľudského utrpenia.

Toto je obraz posledných tisícročí pri pohľade niekde z kozmu ( odstup, ktorý nám umožnila naša schopnosť abstrakcie).

To je celá (dosť nudná) pravda. Ľudstvo je, zdá sa, len ďalší organický nepodarok. No, nenapíšem, že potrat, prinajlepšom je to ešte žijúci fetus, ktorý akoby sa priskoro dostal z maternice a teraz tu leží v kozmickej zime a lapá po dychu.

Treba ešte niečo ďalšie vysvetlovať?

Prirodzene, každý organizmus možno študovať a zistiť tak, kde sú príčiny toho stavu, v akom je. A možno prípadne aj nájsť metódy, ako by sa to dalo či malo vylepšiť. Teoreticky je vždy nejaká možnosť.

Ale každý si vie predstaviť, že stonožke, ktorá sa potkýňa o svoje vlastné nohy, sa nedá  len tak poradiť, ako má kráčať. A ak je tá stonožka navyše zdrogovaná až dementná, tak už vôbec nie. S chemickými procesmi sa proste nedá komunikovať sémantickým jazykom vyššej úrovne. Komická predstava.

Dá sa to samozrejme stále sledovať a analyzovať detaily. To je ale zas dosť fádna vec.  Pre aký účel zisťovať presne, ako to je či ako to bude v blízkej budúcnosti - keď to vlastne je to tak, ako to bolo  v minulosti a je doteraz. Opäť skôr komická záležitosť.

Ešte sa dá aproximovať vzdialenejšia budúcnosť. Je to ale hlboká záležitosť, až temná. Evolučný procesy vesmíru poznáme málo, tie majú ešte svoje tajomstvá, nám neznáme pravidlá. Napríklad zmena pešiaka na akúkoľvek figúrku po dosiahnutí finálneho ôsmeho radu .... pardon, to je pravidlo zo šachu ...,  ale také nejaké prekvapenia má aj vesmírna hra. No, hovorím, nie je to ľahké, je to mystika, ale určite to súvisí s radikálnou zmenou základného elementu - človeka. Tam je cesta.

Toľko ku súčasnému stavu ľudstva a jeho nekonečných, už naozaj triviálnych až nudných problémov národov so sebou samými, problémov so svojimi vlastnými inštitúciami a korporátmi, problémov s bandou neustále generovaného odpadu.

.

Napísané pri príležitosti blížiaceho sa  decembrového slnovratu - sviatku cyklického opakovania.