Drážďany

Metropola Saska, príjemné miesto pre každého, koho zaujímajú dejiny či stará architektúra. Jedným slovom mesto, na ktoré môžu byť obyvatelia právom hrdí. Ale je tu aj história, ktorú nemožno nazvať peknou ani v zlom vtipe. História plná krvi, ohňa, krvi a utrpenia. História, na ktorú by všetci najradšej zabudli.


Vypuklo to v osudovom roku 1945. Začiatkom posledného roku vojny už v Nemecku nebolo veľa miest, ktoré by neboli zničené, alebo aspoň ťažko poškodené bombardovaním. Bombardovanie bolo totiž súčasťou plánu spojeneckých síl na zlomenie ducha nemeckého obyvateľstva a skoršie ukončenie vojny. Drážďany doposiaľ neboli jedným z cieľov. Obyvatelia dúfali, že to tak aj ostatne. Koniec koncov mesto nebolo sídlom žiadneho strategického podniku a jediné, čo sa tam vo veľkom produkovalo, bol porcelán. Na prvý pohľad teda nebol dôvod na plošné bombardovanie ako v prípade iných miest. Bohužiaľ spojeneckí plánovači mali iný názor, pretože Drážďany boli okrem iného významným dopravným uzlom, čiže lákavým cieľom vražednej kampane. K mestu sa navyše blížili sovietske vojská a západní spojenci trhali uzdou, aby Stalinovi predviedli účinok ich bombardovacej kampane. A to aj napriek tomu, že sovietske vedenie by určite neuvítalo úplné zničenie mesta, ktoré sa malo ocitnúť pod ich správou. Určite netúžili po možnosti starať sa o zbedačených obyvateľov, z ktorých by bombardovanie urobilo bezdomovcov. To všetko však stratilo význam a bombardovanie sa nepretržite plánovalo.
Peklo malo nastať 13. februára presne o 22:15. Prvá vlna niesla názov "Stojan na taniere", čo mala byť zrejme cynická narážka na drážďanský porcelán. Druhá vlna náletu, ktorá mala byť omnoho ťažšia, niesla názov "Náhlenie". Letci a personál, ktorí mali tento zločin uskutočniť sa rozhodne netešili. Letieť nad Drážďany znamenalo vydržať desať hodinové bdenie. Zadní strelci sa mohli pripraviť na prenikavý mráz. Ani možnosť pristáť núdzovo vo východnom Nemecku obsadenom sovietskymi vojskami nebola dvakrát povzbudivá. Rozkaz bol však rozkaz a vojna je vojna. Zrejme nemali úplne jasno ani páni z predletovej prípravy. Ciele náletu sa menili od perute k peruti. Jednej povedali, že Drážďany sú významným priemyselným centrom, druhej tvrdili, že cieľom je zničenie budovy Gestapa v centre mesta. Inej, že cieľom je nákladná železničná stanica a teda vyradenie Drážďan ako dopravného uzla. Potom tu bola vymyslená informácia o továrni na výrobu jedovatého plynu. Ďalším jednoducho povedali, choďte tam a zasypte to mesto zápalnými bombami. Nech im už povedali čokoľvek, dôležité bolo niečo iné. 13.februára o 17:30 vzlietli prvé perute zo svojich základní a nad mesto sa dostali krátko po 22 hodine. Peklo vypuklo.

Drážďany v tom čase nemali takmer žiadnu protileteckú obranu. Noční stíhači zase nedostali rozkaz vzlietnuť. Linky vedúce cez Drážďany rýchlo zhoreli a spojenecké rušičky sa postarali o zvyšok. Ani opatrenia pre prípad bombardovania neboli nič platné. Rozsah katastrofy, ktorá sa blížila, bol jednoducho priveľký. Obyvatelia mesta sa práve oddávali fašiangovým radovánkam, keď sa z rádia ozvalo zlovestné tikanie hodín. Označovalo blížiaci sa nálet. A keď sa podarilo identifikovať kam smrť z nebies mieri, ozvalo sa varovanie, aby sa obyvatelia presunuli do krytov. Tí to však nebrali príliš vážne. Prežili viac ako 170 falošných poplachov a toto bude určite ďalší. Nemohli ani len tušiť, že svetlice označujúce ciele boli už zhodené a ich pozemský čas sa kráti. Lietadlá nalietavajúce nad mesto vytvorili klin hlboký 2400 metrov a plocha bombardovania bola 2 km štvorcových. Z lietadiel vyzerali výbuchy bômb ako záblesky. Na zemi to bolo celkom iné. Niekoľko tisíc kilogramové bomby prerazili strechy a zápalné bomby zmenili domy na obrovské prskavky. Plamene rýchlo postupovali cez rozbité poschodia. Keď posledné lietadlá opúšťali priestor nad mestom, zúrili v ňom požiare, ktoré sa šírili rýchlosťou bežiaceho človeka a vytvárali vietor o sile hurikánu.

Druhý nálet priletel nad mesto o 1:30. V tom čase zúrili požiare v celom meste, teda na ploche skoro 18 km štvorcových. Pre dym z požiarov nemohol veliteľ náletu rozoznať určené ciele a tak dal rozkaz bombardovať horiacu plochu a zväčšiť škody.

Teplota vo vnútri ohňovej búrky dosahovala 1000 stupňov Celzia. Vzdušné víry vťahovali ľudí dovnútra tohto pekla. Asfalt sa topil a pukal, na ňom ležali mŕtvi a zomierajúci. Ďalší sa pokúsili uniknúť v nádržiach vody určenej na hasenie požiarov a utopili sa. A ani tí, čo sa dokázali dostať do suterénov slúžiacich ako kryty na tom neboli lepšie. Podľa plánov pre prípad bombardovania mali postupovať pivnicami, kým by sa nedostali do bezpečia. Žiadna bezpečná zóna však neexistovala. Mesto bolo navyše preplnené utečencami z východu, ktorí nemali do žiadneho krytu prístup a vlastne ani nevedeli, čo robiť v prípade náletu. Väčšina z nich zomrela následkom udusenia sa dymom z požiarov v priestore hlavnej stanice. Ani kryty však neboli bezpečné. V niektorých roztrhala pľúca ľudí tlaková vlna, iné boli zatopené vodou a plné utopených. Inde trosky budov zatarasili východy a ľudia sa udusili. V ďalšej pivnici, do ktorej prerazila výbušná bomba, ostala po jej výbuchu 30 cm vrstva kaše z mäsa, krvi a kostí z asi 300 ľudí. Smrť mala bohatú žatvu a veľa podôb. V meste nastala doslova apokalypsa. A ani druhým náletom sa to neskončilo. Na druhý deň, teda 14. februára sa poslovia smrti nad Drážďany vrátili. Bomby spôsobili len málo škôd. Paľba z nízko letiacich Mustangov však kosila ľudí, čo hľadali záchranu pre ohňom na oboch brehoch Labe. A ani to nebol ešte koniec. 15.februára sa znova ozval zlovestný zvuk leteckých motorov. Výbuchy ich bômb však otrasení a hrôzou naplnení obyvatelia a utečenci sotva zbadali. Možno ich z letargie prebralo až zrútenie hlavnej lode kostola Frauenkirche.

Zápach smrti sa nad mestom vznášal ešte dlhé týždne. Ešte celé dni ležali tisíce tiel tam, kde zomreli. Dokonca mesiac po nálete boli niektoré pivnice ešte príliš horúce, aby sa do nich dalo vstúpiť. Rozsah katastrofy a počet obetí vylučoval obvyklé postupy. Hrozili epidémie z nepochovaných tiel a tak boli tieto poukladané na obrie rošty vždy po asi 500, udupané vojakmi a následné spálené. Iné boli pochované v hromadných hroboch v lesoch v okolí mesta. Kvôli tomu postupu bolo veľmi ťažké určiť počet obetí. Mesto bolo preplnené utečencami z východných oblastí, ktorých dal do pohybu postup Červenej armády. Ich počet nebol presne známy. Rozsah katastrofy bol značný a to tiež zohralo svoju úlohu. Nakoniec sa podarilo identifikovať skoro 40 000 obetí. Ich počet musel byť oveľa vyšší. Aj keď sa oficiálne udáva číslo 60 000, historici svorne uvádzajú odhady okolo čísla 135 000. Nech ich už bolo hocikoľko, spojenci prišli o dobrú povesť. Po bombardovaní Drážďan bol teroristický motív plošných náletov očividný a počas ostrej kritiky takéhoto postupu sa v ňom už nepokračovalo. Dôvodom však nebolo nejaké uvedomenie si viny či nebodaj výčitky svedomia. Bola to chladná úvaha o skorom skončení vojny a z toho vyplývajúcich problémov so spravovaním zničenej krajiny.
Čo napísať na záver? Mŕtvi sú pochovaní, alebo stratení, budovy vystavané. Navonok teda všetko vyzerá byť v poriadku. Ale vo vnútri ostáva stále hlboká jazva. A zrejme sa tak skoro nezahojí, hlavne ak je rozsah tejto tragédie podceňovaný a skutočný počet obetí umelo znižovaný. A to všetko len preto, aby sa ktosi necítil zle a náhodou nemusel priznať, že výsledkom jeho konania zomrelo aspoň dvakrát toľko ľudí, ako sa udáva.

 

Roman Škorňa

Reconquista

 

https://www.facebook.com/notes/reconquista-sk/dr%C3%A1%C5%BE%C4%8Fany/20...

 

 

 
Autor: 
Norman

Drážďany a Hirošima sa stali dva najdôležitejšie pamätníky. Sú to najväčšie zverstvá, akých sa ľudstvo dopustilo v 20. storočí - a asi v celej histórii.
Prirodzene, tie dve mestá sú len najväčšie symboly pre desiatky a stovky iných - Hamburg, Nagasaki a v neposlednom rade aj Bratislava, Nové Zámky ...
História na tieto zločiny nezabudne a ich páchatelia sú naveky ľudstvom prekliati, aj s celou kultúrou, ktorá z ich zločinov pochádza.

Každý rok ich pripomíname aj my, tentokrát som si pomohol textom z časopisu Reconquista.

Náhodný okoloidúci

Vážne si niekto myslí, že patríme na Západ?

forma: 
valaktual: 
0