Koncom 20. storočia, v jeho poslednom desaťročí, dosiahol atlantický spolok  výrazný vzrast moci, pretože východný, kontinentálny spolok sa v dôsledku socialistickej ideológie začal rozpadať, až sa rozpadol. Atlantický spolok to aj riadne využil, krytý pláštikom "lásky a pravdy" sa vrhol na choré východné štáty a doslovne im vyžral vnútornosti zaživa. 

To je bod, v ktorom si západný system pripadal ako zlatý boh, v tom čase bol Západ doslovne opitý mocou a blúznil o konci histórie, o svojej dokonalosti a večnosti hodnôt a pravidiel, ktoré ho tvoria. Tieto pravidlá a hodnoty sú vraj očividne objektívne, nemenné a trvalé. Každý sa o tom môže presvedčiť, alebo presnejšie povedané ich štýlom: "iba blázon by o tom pochyboval".

Pamätáte?

Toto bola vtedy a je v podstate až doteraz oficiálna ideológia systému, v ktorom aj my žijeme.

Nemienim teraz analyzovať, čo sa medzičasom reálne stalo, ako systém dozrel, prezrel až miestami zhnil, ako sa ďalej zhoršovala infekcia sionizmom a z nej pochádzajúca gangréna fundamentálneho islamizmu, skolabovanie multikulti, reálna bieda a bezperspektívnosť ako aj výbušná situácia, ktorá teraz vládne. Ja to teraz nemienim robiť, lebo to by mala byť práca oficiálnych ideológov - aby, ak už nie ľudu, tak aspoň svojim pánom vysvetlili, čo sa vlastne deje. Prečo, podľa ich teórie, k tomu došlo? Čo sa spravilo zle a čo sa dá spraviť lepšie? Chceme odpovede.

Nič. 

Ideológovia súčasnej spoločnosti v podstate trápne mlčia, nevedia ani len formálne vo svojom modeli vysvetliť javy, ktoré sa dejú.

Zmohli sa iba na jedno: vyhlásili koniec reality. Vyhlásili, že v tejto dobe sa už nik nedrží pravdy a nahlásili, že vládne doba postfaktická.

Prešli od formálne deklarovanej "objektívnej" ideológie na jej protiklad, na "subjektívny" nezmysel".  Svet je chaos a nič o ňom nemožno presne povedať - asi tak sa ich postoj dá zhrnúť.

Toto chcem zdôrazniť. Toto považujem za vyhlásenie kapitulácie celej tejto spoločnosti. Je to podobné, ako keby v socialistickom režime vyhlásili, že Marx bol tupec a Lenin zločinec a marxizmus-leninizmus nahradený nejakou perestrojkou. Je to ako keby katolíci vyhlásili, že Panna Mária nie je svätá a treba sa prestať k nej modliť. Áno, také niečo sa naozaj stalo a stáva. A koniec síce nenasleduje hneď a ani nie je absolútny, ale po strate vlastnej ideológie to už nikdy nie je ono.

To je dobre si uvedomiť, aby ste neskôr neľutovali, že ste to zažili a ani ste si ten prevrat neuvedomili, nevšimli.

Pravda, niekto by mohol so mnou nesúhlasiť a pripomínať, že ideológovia sa všetci nestratili a že niektorí držia svoje fundamentálne pozície. Ale to by sme sa bavili donekonečna o jednotlivých prípadoch. Môžete mi veriť, alebo neverte, je to len vaše rozhodnutie. Ja vidím všade mlčanie hlavných, bývalých, zvlášť sionistických manipulátorov, a naopak vidno všade strkanie len druhotriednych poskokov. Vidím úplnú rezignáciu na objektívnosť a všade len podhadzovanie subjektívnosti. Namiesto hľadania reálnych sociálnych príčin sa ponúka na vysvetlenie ako úplne normálna - treťotriedna psychologizácia. Veci sa vraj nemenia preto, že majú ľudia objektívne dôvody na boj, ale vraj preto, že ich niekto oklamal. Nič viac.

Nuž, títo noví ideologickí poskokovia druhej triedy často ani nič iné nedokážu. Kým pred rokmi hlavná ideologická trúba Sme ponúkala aspoň povedzme teórie o budovaní kapitalistického blahobytu - ktorý určite príde, len treba počkať, tak dnes je odkázana len na surrealistické mekotania Havrana a jemu podobných. Kým ešte pred pár rokmi boli oponenti označení za nacistov a tí vyhlásení za historicky zničenú politickú silu, tak dnes v hlavnom ideologickom plátku Denníku N bývalý kovaný  marxista, eštebák a dnes neomarxista Ivan Kamenec vyhlasuje, že debatiť s vodcami "extrémistov" je "neúčinné", a že sa treba zamerať ... na psychologické pôsobenie na mladú, ešte teda neskúsenú a slabú nastupujúcu generáciu. Tomu hovorím zúfalstvo, tomu hovorím rezignácia na svoje predošlé rádoby nedobytné postoje. Tomu sa povie defetizmus pred novými vodcami a novými silami. Tomu sa povie zbabelosť.

A hneď vo vedľajšom článku rovnako stará známa marxistická sociologička Oľga Gyarfášová vyhlasuje, že to s Kotlebom "sa vtedy podcenilo". Nuž, súdružka sionistka, aby si si nemusela namáhať svoje dva židovské mozgové závity, rovno ti poradím, že tak, ako ste vtedy podcenili, že sa ĽSNS dostane do parlamentu, aj teraz to všetci "podcenujete" ak neveríte, že sa Kotleba v dohľadných rokoch veľmi pravdepodobne stane súčasťou vlády, a možno aj jej predsedom. Alebo to azda nie je tak?

Všetky súčasné ideologické výplody ukazujú aj dalšie posunutie: kým ešte v nedávnej minulosti sa oficiáli zaprisahávali, že cieľom je dialóg a bez neho nič nepôjde, a len tak neoficiálne bránili všetkými možnými prostriedkami akejkoľvek diskusii, dnes už aj oficiálne odmietajú hovoriť s vodcami a s inými rozumnými ľudmi zdravých síl národa a spoločnosti. Oficiálne. Lebo veď aj načo, že, je vraj postfaktická doba, nemá to zmysel.

Robia neuveriteľnú chybu. Robia síce len to isté, čo mocní sfetovaní silou a konzumom robili vždy aj v minulosti, znova a znova, ale aj tak by ju v informačnej dobe azda už robiť nemuseli. Ale robia ju. A ponesú zodpovednosť, tak ako v minulosti. Nie všetci, žiaľ, to nie - ale mnohí. Na tomto zákone sa nikdy nič nezmení.

Pláštik postfaktickosti im naozaj nepomôže. Nepomôže ani ich zdegenerovanej ideológii, ani im osobne.