sa mi žiada k tomuto dopovedať. Teda nie že by som nesúhlasil s povedaným, a nie že by som chcel nejako vehementne obhajovať masu, ktorá sebou nechá manipulovať, ale takýto pohľad sa mi vidí neúplný, a možno tiež čiastočne nie celkom spravodlivý voči jednotlivcom, ktorí tvoria tú masu.   Jednak si myslím, že tak ako sa vyvíjalo ľudstvo, vyvíjali sa aj (psycho)techniky a technológie na jeho ovládanie. Hostiteľ a jeho parazit – ten druhý vždy musí byť o krok vpred, aby prežil. Dnešné techniky ovládania sú preto účinné, lebo našli nejaké slabé miesto a využívajú ho. Tak ako má každý z nás v oku slepú škvrnu alebo na chrbáte miesto, kde sa nedokáže poriadne poškrabať, aj ľudská psychika má určité vlastnosti, ktoré sa dajú zneužiť.   Oni skrátka urobia všetko preto, aby ich nezmietol spravodlivý hnev ľudí, ktorým sa otvorili oči. Budú rozzúreného býka všetkými možnými spôsobmi navádzať na nejaké červené plátno, a nie na svoj mäkký podbrušok. Z tohto uhla pohľadu je nespravodlivé obviňovať býka, že nevie do toho podbrušku trafiť.   No a ešte je tu druhá vec. Nie je to žiadny zásadný filozofický postoj, skôr ide o veľmi prirodzený existenciálny pocit, kde slovo zbabelosť nepovažujem za primerané. Je to pohľad drobného jednotlivca, jedného z miliónov – napríklad môj, ale mám podozrenie, že je nás dosť veľa, ktorí to cítime podobne. Nie že by sme nechceli zmenu, a dokonca by sme radi aj prispeli poctivým kusom práce na tejto národa roli dedičnej. Lenže...   Naši predkovia kedysi vyhubili šabľozubých levov. Prišli na to, ako ich dostať: spojili sa a našli si spôsob ako beštiu doráňať, zhodiť z útesu, či čo – neviem presne, ale oni niečo vymysleli. Lenže čo urobil náš predok, ktorému sme my zadkovia, keď v pralese sám stretol šabľozubého leva? Pravdepodobne dal nohy na plecia.   Hovorím tu o veľmi užitočnom prastarom softvéri s názvom NIE TU A TERAZ, ktorý mnohým z našich predkov zachránil kožu. Život je príliš krátky, treba ho žiť čo najlepšie a veci, na ktoré skrátka nemám, je lepšie zatiaľ nechať tak a prípadne si v tichosti v kútiku pripravovať zásoby oštepov. Je to zbabelosť? Myslím že skôr je to pud sebazáchovy. Samozrejme, s tým súvisí ešte aj otázka primeraného zhodnotenia situácie: kedy je vhodné utiecť a kedy zaútočiť.   I keď možnože práve tento náš sebazáchovný softvér je tým slabým miestom, o ktorom som písal vyššie, a ktorý oni tak efektívne využívajú.