1. poviedka:

Kde bolo, tam bolo, bola jedna krajina, v ktorej sa veľmi ťažko žilo. Veľa sa kradlo, prepadávalo, ba dokonca i vraždilo. Kedysi však horel v tej zemi oheň šťastia a hral dúhovými farbami. Kto si ním pripálil sviecu, priniesol radosť všade, kam dopadlo jej svetlo. A kto si ním zakúril v kachliach, mal doma teplo, pohodu a pokoj.

Lenže dúhový oheň jedného dňa vyhasol a odvtedy bolo stále horšie a horšie. A keď už bol život skoro na nevydržanie, kráľ sa rozhodol nepočúvať viac slová dvorných radcov a tajne navštívil jednu starú ženu, ktorá žila pod vysokými horami na samom okraji kráľovstva.

Keď vstúpil do jej skromnej, ale útulnej chalúpky, len čo si sadol, hneď začal hovoriť o tom čo ho trápi:

"Vedma, už si neviem rady... všetci ako by sa pomiatli. Každý sa stará len o seba a na iného ani len nepozrie, iba ak mu je čo závidieť alebo ukradnúť. Pravdu povie iba ten, kto sa pomýli. A človek aby sa bál o svoj život ešte i vo vlastnom dome. Vedma, prosím ťa, poraď, ako pomôcť tejto krajine..?"

Vedma prižmúrila oči a po chvíli sa namiesto odpovede spýtala: "A dovolíš mi trochu klamať, kráľu?"

Kráľ zneistel – vraj trochu klamať... ale v obave, aby neprišiel o radu, súhlasil: "Pre dobro krajiny ti dovolím všetko!" Vedma teda privolila a pripravila sa na cestu.

Keď predstúpila pred ľud, predniesla túto divnú reč: "Ľudia, oheň šťastia zhasol, ale zostala z neho jedna iskrička. Jeden z vás ju nosí v sebe. Sám o nej nevie, avšak keď ju bude hľadať, nájde ju. Potom sa oheň šťastia znova rozhorí. Nepoviem vám, či je to muž alebo žena, starec alebo dieťa. Ale pozor! Ak si ten človek bude zúfať, iskra zhasne, a potom nám bude beda; šťastie nás opustí navždy."

Všetci boli ohromení jej rečou. Teda ešte nie je všetko stratené... A od tej chvíle s nádejou o tom všetci neustále premýšľali. Každý túžil vedieť, koho to mala vidiaca na mysli a kto bol oným vyvoleným, ktorý nosil dúhovú iskru v sebe.

A ako čas plynul, stalo sa, že žiarlivý muž chystal vraždu. Už stál s nožom nad svojim spiacim sokom, keď ho náhle prepadla zvláštna myšlienka: "Čo keď práve on má v sebe tú iskru? Mohla by zhasnúť! A potom nám beda... Radšej ho teda nechám žiť."

Iného zasa tak hrozne mrzel život, že si už strkal hlavu do slučky, keď si v poslednej chvíli pomyslel: "A čo ak tie slová patrili mne? Nesmiem si zúfať! Ktovie, možno mám v sebe tú iskru práve ja."

Ďalší chcel vyhnať suseda z domu, ďalší dvíhal palicu, aby zmlátil dieťa, iný číhal na v tmavej ulici na chodca... A všetkým nakoniec zadržala ruku rovnaká myšlienka: Čo keby to bol náhodou on?

Od tej doby sa život v kráľovstve zo dňa na deň menil k lepšiemu: Ľudia sa k sebe chovali slušne, aby náhodou nezahasili dúhovú iskru. A keď sa do krajiny vrátila radosť úplne a život v nej sa stal potešením, kráľ znovu vycestoval, aby navštívil vedmu. A takto k nej prehovoril:

"Vďaka ti, vedma. Vymyslela si to veľmi dobre. Škoda len, že si klamala, a že onen jeden človek, čo má v sebe iskru šťastia, tu vôbec nie je."

Vedma sa zadívala pokojne kráľovi do očí a povedala: "To vieš, kráľu, musela som trochu klamať. Jeden taký človek tu naozaj nie je. Tú iskru má v sebe totiž každý! Ale to som predsa nemohla ľuďom povedať. Či by mi to niekto uveril?"

Koniec 1. poviedky.

Kedže už niet dobrého kráľa tak určite v ľude ... ale čo to podaktorí sakra stále hľadajú a hľadajú?
Kto ich pomýlil, že sa pachtia za fantazmagóriami, zhlukujú v skupinách kde im sľubujú nesmrteľnosť, bohatstvo, zdravie, karieru, prachy, moc nad druhými atď a ešte za to platia tak alebo inou cenou a potom doma plačú prečo to nefunguje a tak prestali myslieť jasne pretože už nemajú tú moc nad sebou samými a myslia za nich iní. Iskry pohasínajú.

2. poviedka:

Bol raz jeden mladík, ktorý veľmi dychtil po múdrosti. Dni i noci ležal v knihách, hĺbal o záhadách sveta a čítal všetko, čo mu prišlo pod ruku. Až raz sa dopočul, že v meste je mudrc, ktorý je skutočne vidiaci!

Mladík veľmi zatúžil po jeho múdrosti a hneď sa vydal na cestu. Bežal, hlava v oblakoch, nehľadiac napravo ani naľavo hnal sa za vznešeným cieľom. Vtom zakopol o opilca, ktorý vyspával na ulici, a tresol na zem ako mech.

"Ty nemehlo! Grobian, dívaj sa, kam šliapeš!" zreval ožran a zúrivo sa na neho vrhol. Natĺkol mu, čo sa do neho vmestilo a chlapec mal čo robiť, aby vyviazol živý. Dobitý dobehol až k rieke, kde márne hľadal prievoz. Na brehu bol jediný čln, ale ten mal na dne dieru ako päsť.

"Akú dieru? Že vás ústa nebolia, pane!" vrieskal o stošesť majiteľ požičovne lodiek. "Tá loď je bezpečná ako vaše vlastné topánky, to vám prisahám!"

Hovoril tak presvedčivo, že mu chlapec uveril a čln si požičal. Lenže sotva došiel do polovice rieky, čln nabral vodu a šiel ku dnu. Chudák chlapec sa skoro utopil.

Vyliezol zmáčaný na breh a ponáhľal sa pešo k mestu. Vtom šiel okolo kočiar a kočiš volal: "Kočiar do mesta pre pánov z paláca!"

Pravdaže, chlapec z paláca nebol, ale chcel si ušetriť kus cesty. Tajne vliezol do kočiara a kočiš bez váhania práskol do koní. Ale beda! Namiesto do mesta vyšiel opačným smerom a čím viac mladík kričal, tým besnejšie kočiar letel. Chlapcovi nezostávalo nič iné, než za jazdy vyskočiť. Odretý do krvi sa vliekol späť a žalostne si zúfal, aký je osud k nemu krutý práve v tak dôležitý deň. Ako tak unavene kráčal, priamo oproti zbadal prichádzať človeka, ktorý sa smial od ucha k uchu a mal zvláštne povedomú tvár.

"Tak čo, chlapče, ako sa ti páčia tie múdrosti? Nevrav, že ma nepoznáš! Ja som predsa ten pijan, čo si ti ľahol do cesty! Snáď som ťa vylátal dosť, aby si si pamätal, že keď sa ženieš za svojím cieľom, nikoho pri tom nesmieš pošliapať! Ja som ti požičal tú deravú loďku. Dúfam, že viackrát nenaletíš na páčivé reči! O všetkom sa presvedč najskôr sám, načo máš rozum? A potom som ťa pekne previezol kočiarom, čo? To aby si pochopil, že kedykoľvek si chceš skrátiť cestu podvodom, vždy sa dostaneš tam, kam nechceš. To sú skutočné múdrosti, ktoré hľadáš.

Teraz sa asi hneváš, že som ťa tak potrápil. Jednu múdrosť ti teda pridám. Hlúpi ľudia ťažkosti nenávidia, ale múdry človek sa z nich učí. Ty si zbitý, odretý a mokrý ako žaba, ale si o to všetko múdrejší. Keď pochopíš toto, nepotrebuješ mudrca, ani hrubé knihy. Život ťa bude sám denne učiť."