november 2013

Pol tisícky diskusných príspevkov, to sa len tak nevidí. Zvlášť k téme, ktorá je v zásade nudná a nezaujímavá - k vydaniu novej elementárnej knihy pre prvákov pod názvom Hupsov šlabikár. Dôvod diskusných vášní: niekto si dovolil povedať, že u psychicky zdravých dospelých príčetných ľudí nepatrí rozvod medzi udalosti, ktoré sú dobré a želateľné a trvá na tom, aby šesťročné deti nedostávali dávky pro-rozvodovej propagandy, navyše podprahovo v knihe, ktorá ich má naučiť písmenká. 

To značí, že kdekoľvek sa robia voľby, tam je nejaká forma demokracie. Nejaká, lebo aj voľby sú samozrejme rôzne, napríklad len formálne, s dlhými prestávkami, len s obmedzeným počtom kandidátov či voličov ... takže také voľby nezaistia ani základne funkcie zdravej spoločnosti. A napriek tomu je to demokracia. Ako sa hovorí, o sto-dvesto rokov sa na fakte, že voľby sú len raz za 4 roky, často len s výberom troch-štyroch strán, ktoré samé sú riadené despoticky a na princípe bohatstva a špinavých peňazí ... v budúcnosti sa na tom budú výrazne rehotať a považovať súčasnú populáciu za debilnejšiu, ako napudrovaných parochňových idiotov na dvore Ľudvíka 17. A budú mať pravdu.

Vzhľadom na priebeh volieb, ale aj pohyb na uliciach, ako aj vzhľadom na kampane v médiách, ktoré bezpochyby nastupujú, je myslím čas pozrieť sa chladne na to, čo to bol ten "nacizmus" a čo z neho žije alebo môže žiť v dnešnej dobe.  Chce to objektívny suchopárny pohľad, bez politických predsudkov, ale aj bez rebelských ilúzií. V žiadnom prípade nemienim nacizmus obhajovať - neviem, prečo by som tú prácu mal robiť práve ja - len považujem za praktické to spísať, aby sa aj nevinne obvinení mohli brániť.

Kým tam prišli, spálili veľa benzínu, nafty i kerozínu. Veľa jedli, veľa pili, ako sa na kongresovú turistiku patrí. Je pravda, že sa našiel svetlý vzor - reprezentantka Filipín, ktorá vyhlásila hladovku, čím ušetrila aj vodu na splachovanie - nik však tento environmentálne hodnotný počin nenasledoval. Servírovala sa aj poľská špecialita - slede z Baltiku, v ktorom spojenci po druhej svetovej vojne utopili chemické zbrane, aby aj takto ukázali prostredník zdochline Tretej ríše s jej ťahom na ochranu prírodného prostredia. Minuli i veľa papiera a energie napájajúcej prenosné elektrické zariadenia. Pohádali sa. Nakoniec sa dohodli. Že sa stretnú o rok v Lime a o obrok v Paríži. Stručne povedané, vo Varšave sa konala konferencia OSN o klimatických zmenách.

Treba rovno povedať, že je to asi najkompaktnejšie a najlepšie zhrnutie udalostí okolo prevratu v roku 1989 a okolo systému, ktorý nastúpil potom. Je to zosumarizované bez zbytočných emócií, bez vyplakávania ale tiež bez zľutovania voči vtedajším figúram. Huďo sa v nej ani najmenej nezastáva predošlého socialistického režimu, ale na tomto novšom nenecháva ani nitku suchú, pripomína jeho chorú amorálnu podstatu. Explicitne sa v knihe odmieta tá pseudoargumentácia zamatových zločincov ako Gál, že nie je iná možnosť, ako dnešný stav, že akákoľvek zmena súčasného režimu by bol návrat do socialistickej šedivosti. Huďo dobre vie, že to tak nie je.

Nemám rád reči o špecifikách Slovenska alebo Slovákov, či už v dobrom alebo zlom. Slovensko je malá krajina a tak sa principiálne nelíši od svojich susedov, či už horných, dolných, predných, zadných. Väčšinou sa Slovákom a Slovensku priraďujú atribúty, ktoré sú úplne bežné aj inde. Objektívne povedané, skôr je problém nájsť niečo, čo je naozaj špecificky slovenské. A tak je to dobre, mne to tak vyhovuje. Nepotrebujeme výnimočnosť.

Slovenská republika je politicko historicky nový útvar a tak aj deje, ktoré tu priebehajú, sú nezrelé a často aj nezaujímavé. Politické a mocenské štruktúry tvorí náhodný odpad, ktorý sa k moci dostal zhodou okolností po fázovej zmene roku 1989. Tieto štruktúry zatial neprešli takmer žiadným selekčným sitom a aj preto sú na objektívne nízkej úrovni. Očividne to spôsobuje bolenie hlavy každému, kto sa na vec pozrie nezaujate. A na webe naozaj počuť len vzdychanie - a to ani zďaleka nie len proti aktuálne vládnej strane.

Podla novely antidiskriminačného zákona už možno prihliadať na rasu či národnosť. Možno na ňu prihliadať nielen v súkromí (tak tomu bolo prirodzene aj doteraz a vždy bude) ale aj pri štátnych zakázkach, predpisoch a azda aj v zákonoch (doterajší antidiskrimačný zákon tu).  Už od apríla budú môcť úrady, samosprávy i firmy dočasne  zvýhodňovať viaceré skupiny ľudí na základe ich etnicity.

Vláde sa po rokoch podarilo opraviť paragraf antidiskriminačného zákona, ktorý v roku 2005 zrušil Ústavný súd.

Pravidelne sa opakuje otázka Benešových dekrétov. Na jednej strane je jasné, že to boli zločinné zákonny ešte zločinnejšie realizované, je jasné, že neboli iniciované len hajzlíkom Benešom ale aj celou medzinárodnou bandou (ktorá si ale nad nimi dnes umýva ruky a pokrytecky sa o ne nezaujíma). Na druhej strane je isté, že je to Pandorina skrinka, ktorej otvorenie by spôsobilo ďalšie a ďalšie  problémy. Slovensko nemá s vytvorením toho svinstva nič spoločné, a preto by dnes malo k nemu pristupovať pragmaticky, podľa západného vzoru - celú tú históriu ignorovať.