V televízii besnie propaganda akejsi Revolúcie spred 30-tich rokov.  17. november je zajtra a tak pribúdajú rôzne propagačné filmíky o páde "totalitného režimu". 

Je to hnus. Tie zmeny, ktoré sa vtedy udiali, sa nemôžu nazývať "revolúcia". Ani "nežná", ani "sametová", proste žiadna revolúcia.

Za prvé sa revolúcie vyznačujú nejakým konfliktom, bojom, aj keď len slovným či politickým. Nič také sa pred 30. rokmi neudialo, nik nekládol žiaden odpor, nik nič neriskoval, nik nijako nebojoval. Strana nepriateľská "revolúcii" nebola  - a ak sa niekto pokúšal na jej hranie, tak rýchlo za odmenu dostal predné miesta v radoch prevracačov kabátov (Adamec, Čalfa a podobní). Bola to "revolúcia" bez nepriateľa? Prvý taký prípad v dejinách.

Pravda je taká, že vodca komunistického ZSSR Brežnev zomrel v novembri 1982. To bolo 7 rokov pred prevratom z roku 1989. Hneď po smrti Brežneva sa v komunistickom impériu začali diať zmeny. Moci sa ujal reformný Andropov, ktorý ale bol ťažko chorý a zomrel. Potom sa na čele zjavil Černenko, ktorý tiež vydržal len krátko. To bol vrchol obdobia vlády komunistických starcov. Moci sa ujal roku 1985 Gorbačov, ktorý mal vtedy 54 rokov. A prakticky okamžite začal reformovať systém, zaviedol perestrojku a glasnosť (čiže reformu a otvorenosť).

Všade v európskych satelitoch ZSSR padol socialistický režim a ideológia. V Maďarsku vtedy už dávno zavádzali súkromné hospodárstvo a možnosť cestovania, podľa vzoru Juhoslávie. V Poľsku mali od roku 1980 vojenskú vládu, ale aby obyvateľstvo hospodársky prežilo, dovolili im cestovať a obchodovať prakticky po celej, teda aj západnej Európe. V roku 1989, v lete, mali v Poľsku v pohode slobodné voľby. Ani Maďarsko, ani Poľsko nemajú teda žiaden dátum nejakej revolúcie, v ktorej sa akože zbavili socialistického režimu, lebo sa to dialo dlhodobo, nezadržateľne a po nástupe Gorbačova to bolo aj oficiálne povolené. Nik sa viac nebál, že by to Moskva chcela zvrátiť.

Komunizmus bol odbúravaný všade, naozaj iba naoko zostávala povrchná škrupinka platených ideológov, ktorí ideológiu udržiavali len zo zotrvačnosti.

Vo východnom Nemecku, NDR, bol tiež režim už dávno rozpustený. Zaznamenali tam a doteraz si pripomínajú deň Pádu berlínskeho múru, ale to je proste deň, keď jeden nepodstatný politik akosi priam omylom povedal v priemom prenose, že už je povolené všetkým, aby cestovali do Západného Berlína. To je všetko. Vtedy sa jednoducho na pokyn zhora odstránil múr, ale žiadna revolúcia nebola. Systém sa odstránil pokojne sám.

Jedine o Československu šíri súčasná ideológia mýty, aká tu vraj prebehla revolúcia. Je to proste hnusná nehanebná lož.

Komunisti aj v Československu mali dávno spakované a bola otázka ani nie času, ale len spôsobu, ako to spraviť. Dlhodobý vodca Gustáv Husák sa vzdal svojho predsedníctva na ÚV KSČ, čo bol skutočný hlavný orgán moci.  Volalo sa to ľudovo vtedy žartom "degustácia" a bolo jasné, že už to je koniec komunistickej vlády v Československu. Odvtedy komunistov nik nebral vážne.

Moskva podporovala zmeny vo východoeurópskych krajinách, lebo zmeny znamenali podporu jej reformnej politike, kryli jej chrbát.  KGB, tajná služba Ruska, sa činila tam, kde to nešlo dosť rýchlo. Kedže Husák už odstúpil, bolo v ČSSR akési bezvládie. Nie že by noví ľudia, u nás teda dovtedy nejaký neznámy a slabý Jakeš, nevedeli, kam majú ísť, ale robili to tak, aby to pre nich vypálilo čo najlepšie. Aby to Moskva urýchlila, zorganizovala na Medzinárodný deň študentsva, 17. november, provokáciu s hranou smrťou študenta Šmída. Jednoduchý trik vyšiel, komunisti pochopili, že KGB môže aj pritlačiť, že ak neodídu, môžu byť obvinení z hrdelných zločinov, zo zabíjania na uliciach - a do týždňa poskladali funkcie. 

Žiadne demonštrácie či revolúcie neboli nutné na zbavenie komunistov moci. V podstate skoro nikdy ľud na ulici nerobí dejiny, nebolo to ani teraz tak. Ulica a námestia robia len krovie. Každý zainteresovaný a chápajúci vedel už ten víkend po 17. novembri, že sa to proste začalo, že sa ideológia režimu zahodila. Demonštrácie na námestiach neboli nátlakové, ale len oslavné. Veď sa na ne pozrite aj dnes so záznamu a je to jasné. V Bratislave na námestí SNP bola prvá v stredu 22. novembra a hneď bola naživo preberaná vládnou televíziou! To nebola revolúcia, to bolo oznamovanie celej krajine, že sa sa dogma zmenila, aby sa nebúrili, nerobili žiadne hovadiny a proste sa podriadinili, tentoraz novému režimu. Veď aké boli heslá tých nových ľudí z tribún?

"Nechceme násilie" - aby nik nerobil žiadnu skutočnú revolúciu, aby nik netrestal zločincov.

"Nie sme ako oni" - v zmysle, že trestať je zakázané. Dokonca aj zbavovanie miest starých byrokratov bolo niekde zastavené pod zámienkou "zametovosti" a "nežnosti". 

Je to smutné, ale prevratom v roku 1989 nedošlo k žiadnemu oslobodeniu ľudu, českého a slovenského národa, ale naopak, k ich už totálnej premene na ovce. Ovce sa zišli na námestí a bľačali "sľúúúbili sme si lááásku". Ja som bol mladý a úprimne ten socialistický, komunistický  či aký to bol režim nenávidel, a nenávidím ho doteraz. Ja som chcel z neho utiecť, ja som mu žiadnu lásku teda určite nesľuboval. Ani nikomu z tých budajovských debilkov na tribúnach, ani tým na pražských a bratislavských námestiach. Želal som si, aby režim padol a aby sa z neho zlo bolo vyrezané, aby sa ľudia prebudili. Žiaľ, tou fraškou, ktorou bol November 1989, z ľudu vyprchalo aj to málo dobrého revolučného nadšenia a potenciálu, čo sa v ňom dovtedy nazbieralo. Aj keď spoločnosť bola na bifurkačnom bode a teoreticky sa mohlo stať takmer čokoľvek, po premrhanom prevrate začínalo byť rýchlo jasné, že to pôjde do pekla.

Napríklad aj ja som hneď po Novembri začal súkromničiť - žiaden tupý obchod, ale práca v technickej oblasti. Urobilo sa čo-to v tak žiadanej oblasti softvéru, napísalo sa, podpísala zmluva a faktúra. Len peniaze neprišli - podniky sa stali insolventné. Zbalil som sa odišiel pri prvej príležitosti. Nemohol som sa na to pozerať, tak bola tá "porevolučná situácia" hnusná už vtedy. 

Samozrejme, chodil som späť. Mám spomenúť, ako pred bytom rodičov zastal vtedy ešte nie celkom obvyklý veľký západný búrak? Pýtam sa - kto to má? Ten a ten, bývalý vojenský politruk, vysoký komunistický ideológ, teraz podnikateľ - vymáhač dlhov. Aha. Doteraz si na ten momet spomínam. Nikdy som nebol naivný ani optimista, už dovtedy som zažil dosť hnusu. Ale toto bolo také malé satori.  My, čo sme čakali, že socialistický debilizmus padne a konečne sa presadí inteligencia a tvorivosť, sme nedostali zaplatené, ale komunistický ideológ hrajúci sa na zarovnávanie dlhov medzi podnikmi, sa stal kapitalistickým zbohatlíkom. 

Podniky, ktoré za socializmu boli pomalé ako chromý káčer, sa po revolúcii nerozbehli, ale naopak, definitívne zdochli. A to hovorím o hneď prvých dvoch troch rokoch po prevrate. Nedalo sa s tým nič robiť, žiadna sloboda nepomohla, boli sme bezmocní. Mohli sme ich len obesiť, nejaký krátky moment v decembri 1989 sa azda dalo, ale to sme neurobili. Škoda. Nejde o tých pár zločincov tak odstránených, ale aj ostatní by sa naučili mať rešpekt pred spravodlivosťou a národom.

Revolúcia žiadna nebola, režim bol odpískaný už v roku 1985 Gorbačovom, ak nie už so smrťou Brežneva. Ale čo je horšie, zmeny po roku 1989 neboli pozitívne, ale prebehol zrejme jeden z tých najhorších scénarov, aké mohli byť. Nedostali sme samostatnosť, ale naopak sme sa stali kolóniou, priemysel, ktorý dovtedy aspoň teoreticky patril ľudu, sa stal súkromným majetkom zahraničných súkromných korporácii. Vzdelanostná úroveň bola zničená, hodnotná výroba bola zničená. Ľudia boli vyhnaní robiť do zahraničia. Prestali sa stavať normálne byty, ich cena stúpla do nehorázna.

Toto nemožno oslavovať a ani to nik neoslavuje. Súčasný režim robí drobné uzavreté ceremónie v divadlách, neodváži sa zvolať ľudí na širšie námestia. Na námestí SNP postavili pred Kunsthale reproduktory a vnútri premietajú dokumenty - je to zbabelý spôsob propagandy, pretože nik na ulici tak nemá možnosť niekomu povedať, čo si o ich propagande myslí. Žiaden živý rečník tam nie je - ale otravujú z amplionov celé námestie. Nik z predstavitelov tohto kapitalistického režimu nemá odvahu ísť pred ľudí. 

Len naproti prišla rýchlo Čaputová medzi svojich premenovať časť námestia. Potom hneď zapadla na trhovisko, kde v stráženej atmosfére akože diskutovala s Ivanom Havlom. Teraz beží Čaputka z Národného divadla na dvojke - ale pozor, vážení, televízia to nedáva naživo, ale posunuté o polhodinku. Prečo ten rozdiel? Pretože sa režim bojí, že aj tam, na akcii len pre pozvaných kolaborantov, by sa náhodou mohli prejaviť odvážni občania a zakričať na ňu pravdu. Boja sa, že by náhodou niekto verejne v televízii povedal svoj názor - preto RTVS zbabelo posunula prenos.

Asi tak. V rámci týchto cirkusov možno dodať len jedno: tento anglosionistický režim je odporný a zločinný, treba ho zhodiť a jeho predstavitelov čo najtvrdšie potrestať. Dobre, aj dnes platí "nie sme ako oni" - ale práve preto je nutné ich trestať čo najtvrdšie.